Žaloby

Krajský súd v Bratislave

Záhradnícka 10

813 66 Bratislava

Žalobca: Angor Šadidovič Čentiev, nar. 28.8.1983, štátna príslušnosť Ruská federácia, krajina pôvodu Čečensko, Ruská federácia

t.č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove

V zastúpení:   JUDr. Daša Knošková, Slovenská humanitná rada, Páričkova 18, 821 08 Bratislava

Žalovaný: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava

Vec:                 Žaloba proti rozhodnutiu Ministra vnútra, číslo: SLV- OLVS-64/2011 zo dňa 31.3.2011

Prílohy:

  1. Splnomocnenie
  2. Rozhodnutie Migračného úradu MV SR, ČAS: MU-665-54/PO-Ž-2010 zo dňa 9.2.2011
  3. Rozhodnutie Ministra vnútra, MV SR, č. SLV-OLVS-64/2011 zo dňa 31.3.2011
  4. Kópia predbežného opatrenia ESĽP vo veci Zarmayev v. Belgicko zo dňa 5.4.2011
  5. Informácie z krajiny pôvodu – čiastočný preklad správy ECRE
  6. Návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov

DVOJMO

I.

Právnej zástupkyni žalobcu bolo dňa 4.4.2011 doručené rozhodnutie Ministerstva vnútra SR (ďalej len „žalovaný“), číslo: SLV-OLVS-64/2011 zo dňa 31.3.2011 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorým podľa § 19 ods. 1.  písm. i) a § 52 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) a § 46, § 59 ods. 2 a § 61 ods. 2 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „správny poriadok“), na základe návrhu osobitnej komisie bol zamietnutý rozklad a rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra ČAS: MU-665-52/PO-Ž-2010 zo dňa 9.2.2011 bolo potvrdené.

Žalobca s rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom rozsahu, a preto proti rozhodnutiu podáva v zákonnej lehote predmetnú žalobu.

II.

Žalobca s rozhodnutím žalovaného nesúhlasí, má za to, že je nesprávne a v rozpore s ustanovením § 250j ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), konkrétne písmenami a), b), d), a teda, že rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Migračný úrad MV SR rozhodnutím zo dňa 09.02.2011 rozhodol o zastavení konania o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1.  písm. i) zákona o azyle z dôvodu, že sa už rozhodnutím zo dňa 04.04.2006, č.p.: MU-223-17/PO-Ž-2006, rozhodlo o neudelení azylu a súčasne, že sa na účastníka konania nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do RF, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10.10.2007 a rozhodnutím zo dňa 19.12.2007, ČAS: MU-2222/PO-Ž-2007 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany a zároveň neexistencii prekážky jeho administratívneho vyhostenia do RF, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. 06.2008.

Proti rozhodnutiu Migračného úradu MV SR žalobca podal dňa 7.3.2011 rozklad na Ministerstvo vnútra SR. Rozhodnutím Ministra vnútra Ministerstvo vnútra SR č.: SLV-OLVS-64/2011 zo dňa 31.3.2011 bol rozklad zamietnutý a rozhodnutie Migračného úradu MV SR potvrdené.

Ako dôvod potvrdenia rozhodnutia Migračného úradu MV SR žalovaný iba stroho skonštatoval, že „nezistil dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Pri svojej opakovanej žiadosti a ani v podanom rozklade účastník konania a ani jeho právna zástupkyňa neuviedli žiadne nové skutočnosti, účastník konania sa v plnom rozsahu pridržiaval dôvodov na udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ktoré už boli predmetom posudzovania a bolo o nich právoplatne rozhodnuté“.

Zároveň žalovaný skonštatoval, že „správny orgán vychádzal z dostupných informácií o krajine pôvodu účastníka konania, pričom dôvody a situácia účastníka konania boli už zhodnotené aj v predchádzajúcich konaniach o udelenie azylu. Správny orgán sa v konaní dostatočne a vyčerpávajúco zaoberal všetkými vznesenými skutočnosťami účastníka konania uvedenými v žiadosti o udelenie azylu v Slovenskej republike, so zreteľom na vyjadrenia a správy k predmetnému prípadu zo strany Ruskej federácie, Európskeho súdu ako aj s prihliadnutím na závery v súdnom konaní na Krajskom súde v Bratislave a na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ako aj so záverom Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

S uvedeným konštatovaním žalovaného sa nemožno stožniť. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného je príliš strohé a nedostatočné, pričom žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade proti rozhodnutiu Migračného úradu MV SR zo dňa 7.3.2011. Uvedeným rozhodnutím žalovaný značnou mierou zasahuje do života žalobcu a z tohto dôvodu by malo byť jeho rozhodnutie dostatočne odôvodnené a zrozumiteľné a malo by odpovedať na všetky nezrovnateľnosti a argumentáciu uvedenú žalobcom v podanom rozklade.

Podľa § 47 ods.3 správneho poriadku č. 71/1967 Zb. „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia“.

V tomto smere poukazujem aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2010, sp. značka 1Sža/93/2010, v ktorom „podľa názoru súdu podklady pre rozhodnutie v danom prípade, i keď v administratívnom spise sú zdokumentované úkony správneho orgánu smerujúce k zabezpečeniu úkonov, ktoré vykonal správny orgán (…….), nezodpovedajú však požiadavkám všeobecne uznávaných právnych princípov administratívneho konania, pretože neboli vyhodnotené a v rozhodnutí zdôvodnené výsledky takýchto úkonov. Obmedzenie sa v dôvodoch rozhodnutia odporcu len na ustanovenie zákona (……….) nie je možné považovať za postačujúce zdôvodnenie rozhodnutia (…….), a to aj v kontexte navrhovateľom namietaného porušenia čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Rozhodnutie žalovaného nezodpovedá všeobecným požiadavkám rozhodnutia v administratívnom konaní, pretože v ňom neboli vyhodnotené a zdôvodnené všetky námietky a návrhy žalobcu.

Podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len “zákon o azyle”): “Ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

Z uvedeného ustanovenia zákona o azyle vyplýva, že okrem existencie samotného právoplatného rozhodnutia vo veci je druhou podstatnou podmienkou na zastavenie konania skutočnosť, že skutkový stav sa podstatne nezmenil, pričom obe uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Prvá podmienka je splnená, ale splnenie druhej podmienky z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia Migračného úradu MV SR nijakým spôsobom nevyplýva.

Žalobca sa vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyjadril a nezmienil k zmene skutkového stavu v prípade žalobcovej opätovnej žiadosti o udelenie azylu. Podstatnú zmenu skutkového stavu nemožno vzťahovať len na dôvody účastníkovej opätovnej žiadosti o udelenie azylu, ale zmenu skutkového stavu, ktorá sa týka jeho žiadosti a dôvodov ako celku a teda, pod zmenou skutkového stavu treba chápať aj poskytnutie nových dôkazov, informácií a skutočností do konania, ktoré majú vplyv na zmenu predošlého skutkové stavu.

Žalobca v rámci posledného administratívneho konania predložil mnohé nové dôkazy a skutočnosti, ktoré v predchádzajúcom konaní nepredložil, pretože ich nemal k dispozícii alebo ide o skutočnosti iného charakteru, ako napríklad predbežné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorého žalobca nemôže byť vydaný do RF. Na základe týchto nových skutočností a dôkazov sa možno dôvodne obávať, že v prípade jeho vydania na trestné stíhanie do RF mu hrozí nespravodlivý súdny proces, kruté a neľudské zaobchádzanie, mučenie a prípadne aj smrť alebo zmiznutie.

Z rozhodnutia žalovaného ako aj z predchádzajúceho rozhodnutia Migračného úrad MV SR vôbec nie je zrejmé, ako celá matéria nových dôkazov a skutočností bola vyhodnotená, akými úvahami sa pri jej vyhodnotení  tieto orgány spravovali a napokon, ako došli k záveru, že po preštudovaní mnohých nových dôkazov a skutočností sa skutkový stav podstatne nezmenil. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevyjadril k doplneným skutočnostiam zo strany žalobcu v prípade opätovnej žalobcovej žiadosti o udelenie azylu, ktoré žalobca považuje za značnú zmenu skutkového stavu, pričom išlo o hlavnú námietku žalobcu v podanom rozklade.

Žalovaný vo svojom rozhodnutí opätovne poukazuje na tie isté skutočnosti a rozhodnutia slovenských súdov ako aj Migračný úrad MV SR vo svojom rozhodnutí. Žalovaný sa však nevysporiadal s argumentáciou uvedenou v podanom rozklade zo dňa 7.3.2011.

Prvá sťažnosť žalobcu na Európskom súde pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) č. 21022/08 bola zamietnutá pre neprijateľnosť. Ako však z účastníkom predložených materiálov vyplýva, pri posudzovaní jeho prvej sťažnosti ESĽP nemal všetky dokumenty, medzi nimi výslovne ani tvrdenia o mučení pána Šachajeva (čo vyplýva z opätovnej sťažnosti podanej na ESĽP č. 65916/10 – „doplnení“, str. 5), ani prenasledovanie príbuzných pána Mukara Gasaeva a jeho následné zmiznutie bez stopy,  pretože  predchádzajúci právny zástupca tieto dokumenty a mnoho iných dokumentov do konania pred ESĽP nepredložil. Významnými sú aj dôkazy a svedectvá týkajúce od pána Imrana Ezheeva o prípade Zubaira Zubaireva, jeho zmonitorovanie situácie o dodržovaní ľudských práv  v severokauvkazkom regióne a osobné stretnutie s rodinou účastníka konania.

Žalobca prostredníctvom pani H. Demeterovej a pána I. Ezheeva podal na ESĽP opakovanú sťažnosť (spoločne s p. A.N.I.), ktorá je vedená pod č. 65916/10. ESĽP dňa 15.11.2010 rozhodol, že navrhovatelia by nemali byť vydaný do Ruska. Toto predbežné opatrenie zostalo v platnosti do 23.11.2010 do 18:00. Dňa 23.11.2010 ESĽP rozhodol o predĺžení predbežného opatrenia o nevydaní na neurčito. Ide o závažnú novú skutočnosť, ktorá nastala až po ukončení predošlých azylových konaní žalobcu.

Tieto nové skutočnosti ako aj samotnú novú sťažnosť a jej doplnenie vedenú na ESĽP pod č. 65916/10 spolu s prílohami žalobca predložil do predmetného azylového konania. Týmto novým skutočnostiam žalovaný vôbec nevenoval žiadnu pozornosť, i keď na ne žalobca poukazoval už počas administratívneho konania a taktiež ich uviedol vo svojom rozklade zo dňa 7.3.2011.

ESĽP dňa 5.4.2011 vydal predbežné opatrenie v prípade Zarmayev v. Belgicko, v zmysle ktorého taktiež pozastavil vydanie pána Zarmayeva do RF s odkazom práve na prípad Čentiev a Ibragimov v. Slovensko.

Dôkaz: Kópia predbežného opatrenia ESĽP vo veci Zarmayev v. Belgicko zo dňa 5.4.2011

Novú sťažnosť č. 65916/10 na ESĽP spolu s prílohami, ktoré sa podarilo zozbierať a ktoré v prvej predloženej sťažnosti na ESĽP neboli predložené a sú doložené v administratívnom spise správneho orgánu ako aj predbežné opatrenia vydané ESĽP zo dňa 15.11.2010 a 23.11.2010, podľa ktorých by nemal byť účastník konania vydaný do Ruska, pokladáme za také nové a vážne skutočnosti, ktoré majú za následok podstatnú zmenu skutkového stavu a z tohto dôvodu nie je možné konanie o udelenie azylu zastaviť aplikovaním § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle.

Žalobca ako aj ostatné orgány Slovenskej republiky sú pri svojom rozhodovaní viazané nielen vnútroštátnymi predpismi, ale aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Významným je v tomto smere Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z nových dôkazov a dokumentov, ktoré žalobca založil do administratívneho spisu sa možno odôvodnene obávať, že v prípade neposkytnutia ochrany účastníkovi konania  a jeho návratu do RF budú jeho základné práva a slobody vyplývajúce z dohovoru porušené a to najmä čl. 3 dohovoru „Zákaz mučenia“, čl. 5 „Právo na slobodu a bezpečnosť“, čl. 6 „Právo na spravodlivé súdne konanie“, čl. 7 „Uloženie trestu výlučne na základe zákona“ a č. 13 „Právo na účinný opravný prostriedok“.  Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, ktorého je Slovenská republika signatárom vo svojom čl. 3 hovorí:

1. Žiadny štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, nevypovie, nevráti alebo nevydá osobu inému štátu, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by jej v ňom hrozilo nebezpečenstvo mučenia.

2. Na účely určenia toho, či existujú také dôvody, vezmú príslušné orgány do úvahy všetky súvisiace okolnosti, včítane, v odôvodnených prípadoch, existencie trvalého hrubého, zrejmého alebo masového porušovania ľudských práv v danom štáte.

Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nevyjadril ani k tejto námietke žalobcu a teda k porušeniu jeho práv v prípade jeho vydania do RF v kontexte medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Početné rozhodnutia samotného Európskeho súdu pre ľudské práva poukazujú na nedodržiavanie záväzkov RF vyplývajúce z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom na niektoré z nich priamo poukázal žalobca počas administratívneho konania.

Vzhľadom na závažnosť rozhodnutia správneho orgánu, ktorým de facto rozhodol, že v prípade žalobcu neexistujú skutočnosti, ktoré by bránili jeho návratu do RF považujeme za nezákonné z dôvodu nedostatočného, strohého až žiadneho odôvodnenia. Žalobca sa nevysporiadal vo svojom rozhodnutí ani s ďalšou námietkou žalobcu proti vyjadreniu Migračného úradu MV SR v jeho rozhodnutí, že žiadny žalobcom predložený dokument sa konkrétne netýka jeho a berie do úvahy záruky poskytnuté Generálnou prokuratúrou RF. Svoje rozhodnutie, prečo a z akého dôvodu dokumenty predložené žalobcom s jeho prípadom nesúvisia žiadnym iným spôsobom nezdôvodnil a nevysporiadal sa zo všetkými predloženými dôkazmi. Správny orgán sa v skutočnosti vôbec predloženými dôkaznými materiálmi predloženými účastníkom konania v dostatočnej miere nezaoberal, vyvrátil ich iba poskytnutými zárukami Generálne prokuratúry RF. Ostatným dôkazom, ktoré vymenoval a sám založil do spisu sa správny orgán už v žiadnej časti odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyjadruje a nepopisuje ich obsah, pričom iba uvádza, že v dostupných zdrojoch správny orgán nenašiel zmienku o tom, že by RF niekedy porušila poskytnuté záruky v prípadoch vyžiadania osôb na trestné stíhanie.

Informácie, ktoré však sám správny orgán založil do spisu, ako aj informácie a dôkazy, ktoré predložil účastník konania, preukazujú však opak.

Na otázku Migračného úrad MV SR, Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce, či sú správy o tom, že štátne orgány Ruskej federácie niekedy porušili diplomatické záruky podané Generálnou prokuratúrou RF dostal nasledovnú odpoveď: …. V marci 2009 odvolací súd v Paríži zamietol žiadosť ruskej vlády o vydanie Ahmeda Lepieva, 27- ročného Čečena podozrivého z účasti na zabití dôstojníkov špeciálnych síl v Dagestane v r. 1998. Ahmed Lepiev mal v čase vraždy 16 rokov. Odvolací súd rozhodol, že Ahmed Lepiev by bol vystavený riziku fyzického ublíženia a porušenia práva na spravodlivý proces. Súd, odvolajúc sa na výskum Amnesty International poznamenal, že riziko zneužitia by bolo zvýšené jeho štatútom etnického Čečena, skupiny, ktorá je bežne v Rusku predmetom mučenia, zlého zaobchádzania a iného závažného porušovania ľudských práv (str. 84 administratívneho spisu).

Významnou novou skutočnosťou, ktorá má taktiež priamy súvis s prípadom žalobcu a je založená v spise je aj skutočnosť, že Najvyšší súd Fínska dňa 22.12.2010 odmietol žiadosť ruskej prokuratúry o vydanie Čečenca obvineného z účasti na ozbrojenom útoku na vojakov v r. 2002 (v čečenskej dedine), pri ktorom zahynulo 8 vojakov. S odôvodnením, že v roku 2002 pretrvával ozbrojený konflikt medzi ruskou a čečenskou stranou, a preto tento čin nemôže byť posudzovaný ako obvyklý kriminálny čin a samotná akcia ako teroristická, pretože sa nejednalo o útok na civilistov (str. 79 administratívneho spisu). V tomto prípade osoba taktiež popierala akékoľvek tvrdenia, že bola členom nelegálnej ozbrojenej skupiny. Poukázal na to, že ak bude poslaný do Čečenska alebo Ruska, bude čeliť prenasledovaniu, mučeniu a inému zlému zaobchádzaniu, na základe jeho etnického pôvodu a politickej aktivity.

Dôkaz, ktorý predložil do konania sám žalobca o prípade pána Gasaeva, ktorý bol zo Španielska po poskytnutí záruk zo strany ruského prokurátora vo februári 2008 vydaný na trestné stíhanie do RF, správny orgán opätovne vyhodnotil ako prípad, ktorý nemá priamu ani nepriamu súvislosť s prípadom účastníka konania a nedokazuje žiadnu hrozbu, ktorej by účastník konania po vydaní do RF mohol čeliť.

Pritom ohľadne prípadu Gasaeva aj samotný správny orgán založil do spisu informácie, tie však neboli aktuálne a ucelené.

Podľa vyjadrenia tretej strany, vlády Ruskej federácie, bolo trestné stíhanie pána Gasaeva zastavené na základe amnestie. Takýto postup bol prípustný podľa ruského práva za podmienky, že obvinená osoba uzná svoju vinu. Podľa informácií ľudsko-právnych aktivistov, napr. organizácie Memorial (členovia vedenia boli v r.2009 ocenení predsedom Europského parlamentu Cenou Sacharova), bol však p. Gasaev oslobodený na základe toho, že svedkovia, ktorý ho pôvodne obvinili z trestného činu, neskôr svoje obvinenie odvolali s tím, že k nemu boli donútení mučením. Pán Gasaev sa po prepustení bez stopy stratil (Sťažnosť na ESĽP č. 65916/10 – „doplnení“str. 8, 9).

Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani s nezrovnalosťami týkajúcimi sa žiadostí Generálnej prokuratúry RF, na ktoré žalobca poukazoval. Čo sa týka žiadostí Generálnej prokuratúry RF o extradíciu žalobcu spolu s poskytnutými zárukami z 20.4.2004, 8.9.2006, 19.9.2006 a 8.10.2009 je nevyhnutné podotknúť, že správny orgán sám vo svojom rozhodnutí uvádza, že žalobca po prvýkrát o udelenie azylu žiadal pod falošnou identitou a až v opravnom prostriedku zo dňa 12.5.2006 uviedol svoje pravé meno, pričom falošnú identitu odôvodnil obavou z ruských orgánov, nakoľko je spoluobvinený z trestného činu vraždy ruských policajtov, ku ktorému malo dôjsť v roku 2001 a teda v čase vojny. Z rozhodnutia Migračného úradu MV SR nebolo zrejmé, ako je možné, že Generálna prokuratúra RF požiadala prvýkrát o jeho vydanie v apríli 2004, keď on svoju identitu odhalil až v máji 2006. Ani k tejto skutočnosti sa žalovaný vo svojom rozhodnutí nezmienil.

Žalobca vo svojom rozklade poukázal aj na ďalšiu nezrovnateľnosť a teda rozpor rozhodnutia Migračného úradu s obsahom spisov, kedy Migračný úrad MV SR vo svojom rozhodnutí uvádza, že je potrebné pripomenúť, že RF je členským štátom Rady Európy a zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prípadné nesplnenie záväzku dodržať poskytnuté záruky zo strany ruských orgánov by podkopalo dôveru ich partnerov a malo negatívne dôsledky na ďalší postup pri podobných žiadostiach.

Žalobca v rozklade zdôraznil, že v administratívnom spise správneho orgánu sa však nachádza práve Výňatok z rezolúcie prijatej PACE z 22.6.2010, pričom situácia v oblasti severného Kaukazu sa opisuje ako „najvážnejšia situácia v zemepisnej oblasti členov Rady Európy“. Štrasburg, 31.5.2010 – Situácia v oblasti severného Kaukazu, predovšetkým v Čečenskej republike, Ingušsku a Dagestane, je v súčasnej dobe „najvážnejšia a najchúlostivejšia situácia“ z pohľadu ochrany ľudských práv a potvrdení princípov právneho štátu v celej zemepisnej oblasti pôsobnosti Rady Európy, ako je zdôraznené v texte prijatom dnes ráno Výborom pre právne záležitosti a ľudské práva Parlamentného zhromaždenia Rady Európy (PACE), na základe správy vypracovanej Dickom Martym.

Ďalšie dôkazy, ktoré žalobca predložil ako je rozhodnutie Závodského súdu mesta Groznij z 3. 10.2007, ktoré svedčia o mučení pána Mukajeva, ktorý pod nátlakom krivo vypovedal o jeho osobe a ktoré popisujú donucovacie praktiky vyšetrovateľov s cieľom vynútenia priznania ako aj list Adlana Šachajeva, v ktorom popisuje mučenie, ktorému bol vystavený potom ako bol vrátený do RF nepovažuje za dôkazy, ktoré by mohli uvedené skutočnosti potvdzovať. Podľa správneho orgánu by dôkazom bolo samotné odsúdenie pracovníkov orgánov činných v trestnom konaní. Neprijatie týchto dôkazov zo strany správneho orgánu z tohto dôvodu je nanajvýš sporné a účelové, keďže v samotnom spise správneho orgánu sa nachádza informácia, ktorá potvrzuje, že v prípadoch mučenia a neľudského zaobchádzania v RF nemožno u štátnych orgánov nájsť účinnú ochranu. V dokumente, ktorý do konania predložil sám správny orgán sa nachádza informácia, že nevládnym organizáciam sa iba v Čečensku podarilo zdokumentovať tri tisíce prípadov umučení k smrti. Dodnes bol za to odsúdený iba jeden jediný dôstojník (str. 72 adminstratívneho spisu, Z interview s Alexandrem Čerkasovom, členom vedenia organizácie Memorial, ocenený predsedom EP Cenou Sacharova v r. 2009).

Dôkaz: Informácie z krajiny pôvodu – čiastočný preklad správy ECRE

Poukazujem tiež na príručku UNHCR „Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca“, podľa ktorej pri posudzovaní opodstatnenosti obavy z prenasledovania je potrebné vziať do úvahy nasledovné:

„Všeobecne by mal byť strach žiadateľa považovaný za opodstatnený, ak je schopný primeraným spôsobom dokázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa pre neho stal, z dôvodov uvedených v definícii, neznesiteľný, alebo z týchto dôvodov by sa stal pre neho neznesiteľným, keby sa tam vrátil (odsek 42).“

„Uvedené úvahy nemusia nutne vychádzať z osobnej skúsenosti žiadateľa. To, čo sa napr. prihodilo jeho priateľom a príbuzným a iným príslušníkom tej istej rasovej, či sociálnej skupiny, môže svedčiť o tom, že jeho strach z toho, že – skôr, či neskôr – sa aj on sám stane obeťou prenasledovania, je opodstatnený. Zákony krajiny pôvodu a najmä spôsob, akým sú tieto zákony uplatňované predstavujú skutočnosti, ktoré sú relevantné pre vybavenie žiadosti. Situácia každej osoby však musí byť posudzovaná individuálne. V prípade, že sa jedná o známu osobnosť, je možnosť prenasledovania väčšia než v prípade osoby neznámej. Všetky uvedené faktory, t.j. charakter osobnosti, prostredie, z ktorého osoba pochádza, jej vplyv, bohatstvo alebo priamočiarosť osobného vystupovania môže viesť k záveru, že jej strach z prenasledovania je „opodstatnený“.“

Slovné spojenie „opodstatnená obava z prenasledovania“ treba vykladať tak, že nejde o to, či má človek v danej situácii obavy, ale o to, či by človek so zdravým úsudkom v danej situácii obavy mal.

Pre opodstatnenú obavu z prenasledovania nie je podstatné, či už došlo k nejakému prenasledovaniu; má sa skôr zistiť, či sa treba takéhoto konania obávať, pretože nebezpečenstvo z prenasledovania sa nevzťahuje na predošlé udalosti, ale vyžaduje prognózu; prenasledovanie, ku ktorému už došlo, môže byť v rámci tejto prognózy podstatnou indíciou pre nebezpečenstvo prenasledovania.

Žalobca vo svojom rozklade poukázal aj na rozhodnutie Ministerstva vnitra ČR, Odbor azylové a migrační politiky zo dňa 21.12.2010, Č.j. OAM-280/ZA-12-P08-2010, ktorým bol žiadateľovi z RF, Čečenska o udelenie azylu na území Českej republiky udelení humanitárny azyl zo zdravotných dôvodov. Uvedenom rozhodnutí sa však píše: „…..Navíc v Ruské federaci dochádzí k diskriminaci lidí pochádzejících z Kaukazu. Ti to lide jsoiu diskriminováni na uradech, jsou terčem policejní šikany a zejména brutálních útokú ruských skinheads. ….

Z vyššie uvedených skutočností ako aj z dôkazov, ktoré do administraívneho konania predložil žalobca je zrejmé, že spĺňa podmienky pre udelenie ochrany na území SR, pretože jeho obavy z prenasledovania a obavy o jeho život a obmedzenie jeho slobody sú opodstatnené a existujú vážne dôvody domnievať sa, že v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu by bol vystavený aj reálnej hrozbe vážneho bezprávia.

Migračný úrad MV SR mal na základe všetkých nových predložených informácií a dôkazov rozhodnúť o merite veci v zmysle zákona o azyle a to rozhodovať o udelení azylu a doplnkovej ochrany, pretože dôkazy a skutočnosti, ktoré žalobca predložil do azylového konania majú za následok podstatnú zmenu skutkového stavu a teda správny orgán azylové konanie nezákonne zastavil. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, dôvody na udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany tu existujú. Keďže došlo zo strany správneho orgánu k mnohým pochybeniam, považujem jeho rozhodnutie nezákonné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti máme za to, že napadnuté rozhodnutie Ministra vnútra, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je nezákonné z dôvodu, že je nedostatočne odôvodnené, pričom žalovaný nevenoval dostatočnú pozornosť zistenému skutkovému stavu veci a nereagoval vôbec na argumentáciu žalobcu v podanom rozklade, rozhodnutie žalovaného je v rozpore s obsahom administratívneho spisu a tieto skutočnosti mali za následok nesprávne právne posúdenie veci.

III.

Na základe vyššie uvedených skutočností navrhujem, aby súd vydal nasledovné rozhodnutie:

Rozhodnutie Ministra vnútra, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, č. SLV-OLVS-64/2011 zo dňa 31.3.2011 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

V Bratislave, dňa  25.5.2011

_______________________

JUDr. Daša Knošková

Právny zástupca

Krajský súd v Bratislave

Záhradnícka č. 10

813 66 Bratislava

Žaloba proti rozhodnutiu Ministra vnútra

zo dňa 31. marca 2011, číslo: SLV-OLVS-65/2011

Žalobca: Ali Nurdinovič IBRAGIMOV,

nar. 28.10.1977 v obci Davydenko, Ačchoj-Martanskij rajón,

Čečenská republika, Ruská federácia,

štátna príslušnosť: Ruská federácia,

národnosť: čečenská,

vierovyznanie: islamské,

posledný trvalý pobyt v zahraničí: v obci Katir Jurt, ul. Družby č. 34,

Čečensko, Ruská federácia,

toho času v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia

slobody Košice, Floriánska 18, Košice, SR

Právny zástupca žalobcu:

Na základe ustanovenia § 24b ods. 2, 3 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v platnom znení, ustanovenia § 26 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku a na základe plnomocenstva udeleného  navrhovateľom:

Centrum právnej pomoci

sídlo: Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava

IČO: 30798841

kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice

zastúpená vedúcou kancelárie Mgr. Janou Jesenskou

poverená právnička kancelárie Centra právnej pomoci:

Mgr. Martina Sukovská

Žalovaný:       Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

Minister vnútra

Pribinova 2

812 72  Bratislava

Dvojmo

Prílohy: – podľa textu

- plnomocenstvo a prijatie plnomocenstva

Dňa 05.04.2011 bolo kancelárii Centra právnej pomoci v Košiciach ako právnemu zástupcovi žalobcu doručené rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministra vnútra zo dňa 31.03.2011, číslo: SLV-OLVS-65/2011 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým žalovaný zamietol rozklad, ktorý podal žalobca proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu ČAS:MU-642-35/PO-Ž-2010 zo dňa 04.02.2011 (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“), ktorým bolo podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) zastavené konanie vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, a toto rozhodnutie potvrdil.

S napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca v celom jeho rozsahu nesúhlasí a preto žiada, aby súd preskúmal jeho zákonnosť, pretože je nezákonné a žalobca ním bol ukrátený na svojich právach z nasledujúcich

d ô v o d o v :

Rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca sa naďalej pridržiava svojich tvrdení a skutočností uvedených v priebehu konania o udelenie azylu pred prvostupňovým správnym orgánom ako aj tvrdení, skutočností a námietok uvádzaných v podanom rozklade priebehu konania pred žalovaným ako odvolacím správnym orgánom. Žalobca nesúhlasí s právnym názorom žalovaného, keď tvrdí, že žalobca neuviedol žiadne nové dôvody a neposkytol a to ani jeho právna zástupkyňa v podanom rozklade žiadne nové informácie, ktoré by menili skutkovú podstatu jeho žiadosti alebo nejakým spôsobom menili doterajšiu situáciu a má za to, že v priebehu konania pred prvostupňovým správnym orgánom ako aj žalovaným uviedol nové skutočnosti a dôkazy svedčiace o tom, že v prípade svojho návratu do Ruska bude vážne ohrozená jeho osobná bezpečnosť, či dokonca život a že existuje vážne riziko, že bude podrobený krutému a neľudskému zaobchádzaniu, resp. mučeniu, zo strany ruských štátnych orgánov z dôvodov relevantných pred udelenie azylu v zmysle príslušných právnych predpisov.

I.

­Misterstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad ako prvostupňový správny orgán v konaní o azyle svojím rozhodnutím rozhodol, že konanie o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky žalobcovi zastavuje vzhľadom na to, že v predchádzajúcom konaní vedenom pred Migračným úradom pod č. p. MU-222/PO-Ž/2006 sa v jeho prípade právoplatne rozhodlo o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, pričom v priebehu konania o azyle neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré bránia jeho návratu do krajiny pôvodu a po preskúmaní aktuálnej žiadosti neboli v súčasnom konaní zistené žiadne nové skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový stav podstatne zmenil.

Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca v zákonnej lehote rozklad, v ktorom uviedol, že prvýkrát požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 15.02.2006 z dôvodu obáv o svoj život, keďže v Čečensku federálni ruskí vojaci zabili jeho brata, ktorý bol čečenským bojovníkom slúžiacim v jednotke ochraňujúcej vtedajšieho prezidenta Maschadova a bojoval proti Rusom. Čečensko však opustil aj z dôvodu všeobecnej nepriaznivej situácie, v dôsledku vojnového stavu v Čečensku zomrel aj jeho brat. V krajine prebiehajú tzv. začistky, počas ktorých dochádza k zatýkaniu a trýzneniu ľudí. V Čečensku panuje teror, strach a bezprávie, ktoré už ďalej nechcel znášať. O týchto skutočnostiach rozhodol v konaní o azyle Migračný úrad svojím rozhodnutím zo dňa 28.03.2006, č. MU-222/PO-Ž/2006, podľa ktorého rozhodol, že žalobcovi podľa ustanovenia § 13 ods. 3 zákona o azyle neudeľuje azyl a podľa § 20 ods. 3 toho istého zákona sa naň nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Ruskej federácie podľa § 47 zákona o azyle účinného ku dňu vydania daného rozhodnutia. Toto rozhodnutie žalobca napadol opravným prostriedkom podaným na Krajský súd v Košiciach, ktorý ho následne zrušil a vec vrátil Migračnému úradu na nové konanie s tým, aby boli pri vydaní nového rozhodnutia brané do úvahy aj skutočnosti, ktoré vyšli najavo dodatočne v konaní pred súdom ako aj v extradičnom konaní.

Na základe toho bol so žalobcom vykonaný doplňujúci pohovor, počas ktorého uviedol, že jeho skutočné meno je Ali Nurdinovič Ibragimov a v minulosti zatajil svoju skutočnú identitu preto, lebo sa bál, že by mohol byť vrátený do Ruska, kde je hľadaný ruskými bezpečnostnými zložkami a kde je naň vydaný zatykač. Od roku 1999 bol čečenským bojovníkom bojujúcim proti Rusom, ktorým sa stal na základe výzvy prezidenta Maschadova, ktorý vyhlásil, že každý, kto je čečenskej národnosti by sa mal postaviť proti ruskej armáde. Ďalším dôvodom žalobcovho odchodu boli aj jeho zdravotné problémy s obličkami, krvným tlakom a žalúdočným vredom, ktoré si chcel vyliečiť v zahraničí. Ruské orgány vedeli, že žalobca bol čečenským bojovníkom, a preto bola jeho rodina terčom násilných útokov a často sa u nich vykonávali kontroly. Dokonca aj v čase, keď už bol žalobca na Slovensku, sa od svojho brata dozvedel, že je na ňu stále vyvíjaný psychický nátlak. Žalobca vyjadril svoj strach z toho, že ak sa vráti do Ruska, ako čečenského bojovníka ho budú súdiť podľa ustanovení právnych predpisov o terorizme a na následky mučenia pri vypočúvaní ruskými bezpečnostnými orgánmi, aby prezradil mená svojich spolubojovníkov, zomrie. Z listín doručených príslušným slovenským štátnym orgánom Ruskou federáciou v rámci extradičného konania Migračný úrad v tomto konaní zistil, že na žalobcu je vydaný medzinárodný zatykač so žiadosťou o jeho vydanie do Ruskej federácie z dôvodu, že je podľa Ruskej federácie podozrivý  z trestných činov banditizmus pri obzvlášť priťažujúcich okolnostiach a siahnutie na život príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní Trestného zákona Ruskej federácie, nakoľko sa mal údajne ako  člen ozbrojenej skupiny dňa 25.06.2001 v meste Groznyj podieľať na usmrtení dvoch  príslušníkov ruskej polície, jednotky OMON UVV MVV Ruskej federácie pre Čečensko.

Migračný úrad na základe vyššie uvádzaných skutočností svojím rozhodnutím zo dňa 05.09.2006 rozhodol, že žalobcovi podľa ustanovenia § 13 ods. 1 písm. b) zákona o azyle azyl neudeľuje. Svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného aj tým, že vzhľadom na to, že žalobca pred príchodom na územie Slovenskej republiky spáchal vážny nepolitický zločin, podľa čl. 1 F Ženevskej konvencie o právnom postavení utečencov ho nemožno považovať za osobu hodnú medzinárodnej ochrany.  Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý napadnuté rozhodnutie Migračného úradu  zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z tohto dôvodu bol so žalobcom znova vykonaný pohovor, počas ktorého uviedol, že v roku 2000 bol jeho rodný dom zasiahnutý bombardovaním. Stal sa čečenským bojovníkom bojujúcim v jednotke „SUPENSKA“ (alebo inak Galajevská národná garda) za nezávislosť Čečenska, ochranu žien a detí pred ruskými okupantmi – ruskými vojskami. Po bombardovaní jeho rodnej dediny sa 80% mužskej populácie postavilo na odpor proti ruským jednotkám. Po smrti prezidenta Aslana Maschadova v roku 2005 boli zabití známi poľní velitelia čečenských bojových jednotiek. Veľa ich využilo udelenú amnestiu a so svojimi jednotkami sa vzdali ruským vojskám veliteľa Ramzana Kadyrova. Tí, ktorí sa vzdali, sú všeobecne známi, preto neboli uväznení, naopak dostali prácu a niektorí z nich sa stali policajtmi, iní pomáhali ruským vojskám. Radoví bojovníci boli ale mučení, a to aj napriek tomu, že sa vzdali. Mnoho ich umrelo na následky mučenia a tí, ktorí ho prežili, boli špeciálnym súdom odsúdení na trest odňatia slobody v trvaní minimálne 25 rokov za trestné činy banditizmu a terorizmu. Na prežitie veľké šance nemali, pretože v ich celách bola rozšírená tuberkulóza, ba dokonca im dávali nakazený príbor. Čečenci sú vo väzení podrobení fyzickému nátlaku a čelia neľudským podmienkam. Pri vypočúvaní im trhajú nechty, brúsia zuby, používajú elektrošoky, atď. Keďže žalobca sa nechcel stať jednou z obetí popisovaného mučenia a zaobchádzania, rozhodol sa opustiť svoju krajinu. Bol svedkom toho, čo sa stalo jeho spolubojovníkom, ktorí využili ponúknutú  amnestiu a napriek tomu boli mučení, a preto nemohol využiť ani túto možnosť a rozhodol sa ujsť. Žalobca zdôraznil, že nikoho neusmrtil a nebol členom žiadnej kriminálnej skupiny, ktorá mala údajne usmrtiť dvoch príslušníkov OMON, z čoho je obviňovaný. Nadôvažok  v danom čase bol v Čečensku vojnový stav, k násiliu dochádzalo dennodenne. Jeho obvinenie je falošné a vykonštruované, čomu nasvedčujú aj rozchádzajúce sa údaje ohľadom jeho údajnej účasti na spomínanom čine – prípade. V prvom uznesení sa uvádza, že žalobca osobne zastrelil spomínaných príslušníkov OMON, pričom v druhom je už ale uvedené, že z auta ani  nevystúpil. Arsen Mukajev, ktorý ho mal udať ako jedného z útočníkov, to uviedol pod nátlakom a po mučení. Žalobca taktiež poukázal a dal do pozornosti Migračného úradu v predmetnom konaní to, že menovaný svoje tvrdenie odvolal a hrozí mu doživotné väzenie. Celá vec je vykonštruovaná a jej závery už vopred určené, preto je presvedčený, že vzhľadom na vyššie uvedené nie je v jeho silách preukázať v  Rusku svoju nevinu. Vo vzťahu k záruke Generálnej prokuratúry Ruskej federácie žalobca uviedol, že tá svoje záruky síce garantuje písomnou formou, no v praxi to vyzerá úplne inak. Poukázal pri tom na prípad novinárky Politkovskej, ktorá otvorene kritizovala ruský systém o mučení v Čečensku, a preto musela záhadným spôsobom zomrieť. Jej smrť nebola doposiaľ objasnená. Rovnako to platí pre otráveného ruského agenta Litvinenka v Anglicku a usmrteného novinára v Moskve.

Ohľadom týchto skutočností vydal dňa 28.03.2007 Migračný úrad rozhodnutie, na základe ktorého žalobcovi neudelil azyl a súčasne mu ani neposkytol doplnkovú ochranu a zároveň rozhodol, že v prípade žalobcu neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia. Podľa právneho názoru Migračného úradu vyjadreného v predmetnom rozhodnutí neboli v konaní o azyle naplnené zákonné podmienky pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany žalobcovi a že z dostupných zdrojov Generálnej prokuratúry Ruskej federácie vyplýva, že žalobca sa mal pred príchodom na územie Slovenskej republiky dopustiť vážneho nepolitického zločinu, pričom spochybňovať pravdivosť obsahu poskytnutých informácií Generálnej prokuratúry Ruskej federácie Migračnému úradu neprislúcha. V odôvodnení predmetného rozhodnutia Migračný úrad zároveň uviedol, že v prípade uznania žalobcu vinným z trestných činov, z ktorých je obviňovaný, mu v zmysle trestného zákonodarstva Ruskej federácie síce hrozí uloženie trestu smrti, avšak trest smrti sa v Rusku nevykonáva a že záruky poskytnuté Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie vylučujú akékoľvek nebezpečenstvo odsúdenia žalobcu špeciálnym súdom na trest smrti a zaručuje sa, že mu budú na území Ruska poskytnuté všetky možnosti obhajoby, vrátane právnej pomoci, bude dodržaný čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, t.j. že nebude mučený, týraný ani podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Vychádzajúc z toho považoval Migračný úrad ochranu práv žalobcu po jeho prípadnom vydaní resp. vrátení do Ruska za primeranú citovanému Európskemu dohovoru. Proti tomuto rozhodnutiu Migračného úradu podal žalobca opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý uvedené rozhodnutie Migračného úradu potvrdil. Následne podal žalobca proti tomuto rozsudku odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý  potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach. Rozhodnutie Migračného úradu zo dňa 28.03.2007 č. p. MU-222/PO-Ž/2006 tak nadobudlo právoplatnosť dňa 12.05.2008.

Proti rozhodnutiu slovenských štátnych orgánov podal žalobca sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (vedená pod č. 51946/08), v ktorej okrem iného namietal, že záruky Generálnej prokuratúry Ruskej federácie sú nedostatočné, nakoľko Ruská federácia neratifikovala Protokol č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a moratórium na trest smrti ho nedostatočne ochraňuje pred jeho uložením. Dané záruky nepovažuje žalobca za dostatočné predovšetkým s poukazom na správy viacerých mimovládnych organizácií o porušovaní ľudských práv v Čečensku a na konkrétne prípade. Po preskúmaní jeho sťažnosti dospel v septembri 2010 Európsky súd k záveru, že sťažnosť je neprijateľná s odôvodnením, že nie je dôvod predpokladať, že v prípade jeho vydania do Ruskej federácie bude vystavený riziku flagrantného porušenia spravodlivého procesu.

Na základe nových skutočností a dôkazov ale žalobca podal na Európsky súd pre ľudské práva opätovnú sťažnosť , pričom išlo o tak závažné okolnosti a nové dôkazy o porušovaní ľudských práv a predovšetkým záruk poskytovaných Ruskou federáciou, na základe ktorých Európsky súd pre ľudské práva dňa 15.11.2010 rozhodol o vydaní predbežného opatrenia o nevydaní žalobcu do Ruskej federácie, ktoré neskôr predĺžil na dobu neurčitú.

Na základe toho a teda nových skutočností preto žalobca dňa 06.12.2010 požiadal opäť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky aj z humanitných dôvodov. Ako v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom uviedol, už 4,5 roka čaká na vydanie do Ruska, a po celú tú dobu nevie, či bude alebo nebude vydaný, čo mu spôsobuje obrovský psychický nápor, a to  samozrejme zanecháva nepriaznivé následky na jeho zdraví. Už viac ako 15 rokov trpí žalúdočnými vredmi v dôsledku prežitých útrap čečenskej vojny, ktorá sa začala, keď mal iba 17 rokov. Väčšina jeho príbuzných bola zabitá, niektorí z nich strašným spôsobom opitými ruskými vojakmi. V roku 2001 prišiel násilnou smrťou o život aj žalobcov brat, ktorého bezdôvodne zastrelili a jeho telo spálili v aute. Každý môže byť bezdôvodne zadržaný a mučený čo i len kvôli podozreniu z podpory partizánov. Žalobca zároveň prehlásil, že nespáchal nič, z čoho ho obviňuje ruská prokuratúra, ako bývalý čečenský bojovník počas vojny iba bránil seba a svojich blízkych pred strašným a nepochopiteľným násilím proruských ozbrojencov. Na Slovensku chcel začať nový život. Jeho príbuzní v Čečensku sú aj v súčasnosti prenasledovaní, pretože ľudia čečenského prezidenta Kadyrova sa snažia násilne navrátiť utečencov do Ruska, aby sa svet nedozvedel o zločinoch páchaných na Severnom Kaukaze pod rúškom boja s islamskými extrémistami. Vyhrážajú sa žalobcovej rodine, že pokiaľ sa bude naďalej brániť vydaniu do Ruska, vykonštruujú trestnú vec aj proti nim. Počas pohovoru vyjadril svoje vážne obavy z toho, že ak by bol vydaný do Ruska, bude mučený a podrobený neľudskému zaobchádzaniu. Všetkých príslušníkov čečenských ozbrojených síl ruská federálna moc prenasleduje. Počas vojny z gardy vystúpiť nemohol, pretože by mu hrozil v Čečensku vojenský súd a bol by odsúdený na smrť za dezerciu. V garde s ním bol aj Arsen Mukajev, ktorého v roku 2006 vydal Kazachstan do Ruska, pričom Rusko prisľúbilo, že ho bude čakať spravodlivý súdny proces a nebude podrobený mučeniu. Od jeho rodiny sa však žalobca dozvedel, že mu trhali nechty a zuby, aby prezradil čo najviac informácií o príslušníkoch čečenskej gardy,  a že bol odsúdený na doživotný trest odňatia slobody. Na základe svedectva vynúteného mučením a nátlakom na Arsena Mukajeva bol žalobca nepravdivo obvinený zo zabitia dvoch príslušníkov OMON. A. Mukajevovi sa vyhrážali, že zabijú jeho sestru advokátku, ktorá ho aj zastupovala, ak nepodpíše, čo chcú. Neskôr v roku 2008 podal A. Mukajev sťažnosť  na Európsky súd pre ľudské práva, ktorá je vedená pod č. 22495/08. V sťažnosti popísal celé mučenie, ktorému bol podrobený a ktorého následky potvrdila aj nemocnica, kde bol vyšetrený. Aj vzhľadom na tieto a ďalšie nové svedectvá je žalobca presvedčený a má odôvodnené obavy, že aj v prípade, že by mu nebol uložený alebo vykonaný trest smrti, Čečenec v ruskom väzení neprežije dlhšie ako dva roky. Na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení žalobca predostrel ako nový dôkaz aj skutočnosti ohľadom prípadu Čečenca Zubair Zubairova (Zubairaeva), ktorý sa taktiež na podklade ruských garancií vrátil do Ruska, a napriek tomu bol podrobený mučeniu. Ďalej predostrel prípad Chamzada Alijeva, ktorý sa spolu s ním nachádzal v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach a ktorý bol v Čečensku už ako 16 ročný mučený, po čom mu na tele ostali stopy – jazvy. Aj od neho vyžadovali ruské orgány „spoluprácu“, ale odmietol ju a ušiel do Rakúska, kde mu bol udelený azyl. Žalobca sa obáva aj toho, že ruské bezpečnostné orgány by od neho v prípade jeho návratu chceli získať informácie o jeho spolubojovníkoch a spraviť z neho   informátora. Ďalším rovnako závažným dôvodom žalobcových obáv z  návratu do Ruska, je jeho strach z krvnej pomsty zo strany rodinných príslušníkov policajtov, z ktorých zabitia je obvinený. V Čečensku je hanbou, ak zostane smrť nepotrestaná. Žalobca navyše zdôraznil, že nikdy nepatril do Čalajevovej skupiny, nikdy sa s ním nestretol, ani ho nepoznal. Zo zabitia príslušníkov OMON bol obvinený na základe výpovede Arsena Mukajeva, ktorá bola učinená pod nátlakom a mučením. Taktiež v konaní pred správnym orgánom poukázal na prípad Anzora Mukajeva, brata Arsena Mukajeva, ktorý žiadal o azyl v Poľsku, avšak vrátil sa do Čečenska a neskôr ho našli doma v Šeleži zastreleného, pričom jeho smrť nie je objasnená. V prípade svojho návratu do krajiny pôvodu sa žalobca obáva nespravodlivého súdneho procesu, nespravodlivého odsúdenia a mučenia vo väzení. Poukázal pritom na mnohé prípady takéhoto mučenia Čečencov v ruských väzniciach, a aj preto sa do svojej krajiny pôvodu nemôže a nechce vrátiť. Žalobca pred prvostupňovým správnym orgánom predložil množstvo materiálov z rôznych médií v českom, anglickom a ruskom jayku, z ktorých spravil správny orgán rešerš a ktoré preukazujú, že osoby čečenskej národnosti čelia v Rusku prenasledovaniu a taktiež preukazujú zlé podmienky v ruských väzniciach.

Prvostupňový správny orgán ale svojím rozhodnutím rozhodol, že konanie o azyle žalobcovi zastavuje preto, že podľa jeho názoru sa v predchádzajúcom konaní v prípade žalobcu právoplatne rozhodlo o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany, pričom v priebehu konania o azyle neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré bránia jeho návratu do krajiny pôvodu a po preskúmaní jeho aktuálnej žiadosti neboli v súčasnom konaní zistené žiadne nové skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový stav podstatne zmenil. S takýmto záverom sa žalobca absolútne nestotožnil, nakoľko zastavenie predmetného konania o azyle je nedôvodné, napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je v rozpore s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov, a preto proti nemu podal žalobca rozklad.

Dôkaz: - azylový spis Migračného úradu č. p. MU–222/PO-Ž/2006;

- azylový spis Migračného úradu Ministerstva vnútra SR ČAS:MU-642-35/PO-

Ž-2010;

rozhodnutie žalovaného zo dňa 31.03.2011 č. SLV-OLVS-65/2011

II.

Vo svojom rozklade podanom proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu dal žalobca do pozornosti žalovaného čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa ustanovenia § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

V rámci odôvodnenia Súdneho dvora pod § 326 je podnetný aj odkaz na rozhodnutie ESĽP v citovanom prípade Bosphorus, ktorý sa obdobne týkal zaisťovacieho opatrenia vykonaného orgánmi žalovaného štátu na jeho vnútroštátnom území, pri ktorom ESĽP uznal ratione personae svoju právomoc voči žalovanému štátu, hoci o spornom opatrení sa rozhodlo na základe nariadenia EÚ, ktoré samotné bolo prijaté na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady (pozri § 313 citovaného rozsudku vo veci C-402/05 P).

Podľa  ustanovenia § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle Ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

Podľa ustanovenia § 19a ods. 1 zákona o azyle Ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom

a/ všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,

b/ vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,

c/ postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku,

d/ či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany,

e/ či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo.

Žalobca v podanom rozklade zdôraznil, že keďže prvostupňový správny orgán vystupoval v postavení toho, kto rozhoduje právne záväzným spôsobom o právach, povinnostiach, alebo právom chránených záujmoch žiadateľov o azyl, bolo veľmi dôležité, aby dodržal jednoznačne a jasne stanovený postup a pravidlá, ako má ako správny orgán pri svojom rozhodovaní postupovať. Správny orgán, ako zástupca štátu, nesmie za žiadnych okolností pri svojom rozhodovaní postupovať svojvoľne, ale má povinnosť postupovať v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a to tak, aby napĺňal ten účel, na ktorý ho štát zriadil – teda zabezpečoval ochranu právom chránených záujmov v tej oblasti štátnej správy, na ktorú sa vzťahuje jeho pôsobnosť (t.j. ochranu práv žiadateľov o azyl a osôb, ktorým bolo priznané postavenie azylanta).

Správny orgán má povinnosť úplne a presne zistiť skutočný stav veci a zaobstarať si potrebné doklady pre rozhodnutie; úplnosť znamená zistiť všetky rozho­dujúce skutočnosti, a to v prospech i v neprospech účastníka konania, pričom správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania; presnosť znamená, že zistený stav veci musí zodpovedať skutoč­nosti a na rozhodnutie je potrebné previesť také dokazovanie vo veci, ktoré povedie k objektívnemu rozhodnutiu. Nie je napr. možné, aby správny orgán účelovo „vynechal“ niektorý z podstatných podkladov rozhodnutia, ktorý popiera iný z vykonaných dôkazov, len aby sa s týmto dôkazom nemusel v rozhodnutí vysporiadať.

Citované ustanovenie zákona o azyle stanovuje dôvody, pre ktoré keď nastanú, musí 2425správny orgán konanie zastaviť bez vydania meritórneho rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán v danom prípade konanie o azyle zastavil pre prekážku res iudicata. Avšak vzhľadom na skutočnosti a dôvody tvrdené žalobcom ohľadom jeho poslednej žiadosti o azyl v spojení s ním predloženými dôkazmi na takýto postup resp. rozhodnutie nebol daný zákonný dôvod resp.  neboli na to splnené zákonné podmienky. Podmienkou zastavenia konania pre prekážku rozhodnutej veci je, že ide o totožnosť veci, a teda v novom konaní ide o ten istý nárok alebo ten istý stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých účastníkov konania. Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, pritom nie je významné, ako bol po právnej stránke posúdený skutkový dej, ktorý bol predmetom predchádzajúceho konania.

Jedna z uvedených kumulatívnych podmienok pre zastavenie konania z daného dôvodu – rovnaký skutkový stav – však v danom prípade žalobcu nebola splnená, prvostupňový správny orgán preto vec nesprávne právne posúdil. Na uvedené mal reagovať aj žalovaný ako odvolací správny orgán, ktorý tak ale nespravil, a tým taktiež pochybil a vec nesprávne právne posúdil.

Podľa prvostupňového správneho orgánu uviedol žalobca v konaní pred ním rovnaké obavy ako v predchádzajúcom konaní o azyle, t. j. obavy z mučenia ruskými štátnymi orgánmi a z nespravodlivého trestu. Migračný úrad v predchádzajúcom konaní skonštatoval dostatočnosť záruk Generálnej prokuratúry Ruskej federácie. Oproti predchádzajúcemu konaniu, prvostupňový správny orgán v svojom rozhodnutí uvádza, že Generálna prokuratúra svojím listom zo dňa 08.10.2009 poskytla nové záruky v prípade obvineného žalobcu, keď prehlásila, že všetky záruky dodržiavania práv, ktoré mu predtým boli priznané, vrátane tých, ktoré sa týkajú fyzickej a psychickej nedotknuteľnosti, budú dodržané. Žalobca pred prvostupňovým správnym orgánom tieto záruky spochybnil, na čo ale prvostupňový správny orgán argumentoval tým, že nakoľko je Ruská federácia členom Rady Európy a zmluvným štátom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dôvod domnievať sa, že by svoje záruky nedodržala. Prvostupňový správny orgán taktiež poukázal na to, že záruky Ruskej federácie boli posudzované aj v extradičnom konaní žalobcu, pričom Najvyšší súd SR sa vyslovil za vydanie vyžiadanej osoby – žalobcu do Ruska. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca  sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý rozhodol o odmietnutí jeho sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej. Proti rozhodnutiu slovenských štátnych orgánov podal žalobca sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (vedená pod č. 51946/08), v ktorej okrem iného namietal, že záruky Generálnej prokuratúry Ruskej federácie sú nedostatočné, nakoľko Ruská federácia neratifikovala Protokol č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a moratórium na trest smrti ho nedostatočne ochraňuje pred jeho uložením. Dané záruky nepovažuje žalobca za dostatočné predovšetkým s poukazom na správy viacerých mimovládnych organizácií o porušovaní ľudských práv v Čečensku. Poukázal na dôležitú skutočnosť, že jeho obvinenie bolo založené výlučne na výpovedi Arsena Mukajeva vynútenej mučením, a bez ohľadu na práva jeho obhajoby. Žalobca ďalej pred Európskym súdom pre ľudské práva poukázal na prípad Šakajev, ktorý mal byť po návrate do Ruskej federácie v obdobnej situácii mučený.

Po preskúmaní skutkového stavu a posúdení prípadu dospel v septembri 2010 Európsky súd k záveru, že žalobcova sťažnosť je neprijateľná s odôvodnením, že nie je dôvod predpokladať, že v prípade jeho vydania do Ruskej federácie bude vystavený riziku flagrantného porušenia spravodlivého procesu. Podľa názoru prvostupňového správneho orgánu týmto rozhodnutím Európsky súd pre ľudské práva potvrdil správnosť konania slovenských štátnych orgánov v prípade akceptovania záruk Ruskej federácie, z ktorých vychádzalo aj rozhodnutie Migračného úradu v predchádzajúcom konaní o azyle a ktoré Slovenská republika považovala za dostatočné.

Uvedené však platilo iba dočasu a žalobca na to poukazoval a namietal aj v podanom rozklade, čím sa ale žalovaný vôbec nezaoberal. V prípade žalobcu totižto došlo k podstatnej zmene skutkového stavu, čo bolo nadôvažok aj dôvodom pre podanie jeho opätovnej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Ide pritom o tak závažné okolnosti a nové dôkazy o porušovaní ľudských práv a predovšetkým záruk poskytovaných Ruskou federáciou, na základe ktorých aj samotný Európsky súd pre ľudské práva dňa 15.11.2010 rozhodol o vydaní predbežného opatrenia o nevydaní žalobcu do Ruskej federácie, ktoré neskôr predĺžil na dobu neurčitú.

Týmito novými skutočnosťami sa ale prvostupňový správny orgán vôbec nezaoberal, hoci o nich musel s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vedieť a navyše na to poukazoval i samotný žalobca, čím prvostupňový správny orgán nevykonal dôkaz v prospech žalobcu ako žiadateľa o azyl. Avšak ani z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je možné zistiť, či vôbec a ako sa s touto závažnou námietkou žalobcu zaoberal a následne vysporiadal a akými úvahami bol pritom vedený. Jeho rozhodnutie je preto nepreskúmateľné. Žalovaný vo svojom rozhodnutí na jednej strane reprodukoval skutočnosti a právne závery z konania pred Najvyšším súdom SR, Ústavným súdom SR ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, avšak iba pokiaľ ide o žalobcovú predošlú šťažnosť.

Tak ako prvostupňový správny orgán, ani žalovaný sa nevyjadril k poslednej žalobcovej sťažnosti pred ESĽP, na základe ktorej bolo vydané predbežné opatrenie a nevysporiadal sa s touto podstatnou skutočnosťou.  V predošlom konaní o udelenie azylu žalobcovi pritom krajský súd vrátil Migračnému úradu vec na nové konanie okrem iného aj s tým, aby v konaní zohľadnil i skutočnosti, ktoré vyšli najavo aj v extradičnom konaní. Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a ani žalovaného avšak nie je možné zistiť, či z ich strany boli zisťované skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva ohľadom poslednej žalobcovej sťažnosti a následne ako boli vyhodnotené.

Ako už bolo vyššie povedané, a žalobca na to poukázal aj v rozklade, o dôležitej zmene skutkového stavu v jeho prípade svedčí už len postoj Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v krátkom časovom období po vydaní rozhodnutia o zamietnutí žalobcovej sťažnosti ako neprijateľnej dňa 14. septembra 2010 rozhodol znova už v novembri 2010 ale tentokrát o vydaní predbežného opatrenia, ktorým zakázal Slovenskej republike vydať toho istého žalobcu do krajiny jeho pôvodu. Európsky súd pre ľudské práva tým jasne zaujal stanovisko a naznačil, že v danom prípade došlo k zmene okolností a nejedná sa o ten istý skutkový stav, a navyše jeho zmenu považuje za natoľko závažnú, že na základe týchto nových skutočností a dôkazov vydal predbežné opatrenie zakazujúce vydať žalobcu do Ruska.

Vychádzajúc z uvedeného je nepochopiteľné, prečo nezachoval rovnaký postup aj prvostupňový správny orgán a súčasný skutkový stav vo veci žalobcu nepovažoval za podstatne zmenený. Uvedené platí aj pre žalovaného, ktorý sa zovšeobecnene stotožnil s názorom prvostupňového správneho orgánu, avšak spravil tak bez konkretizovania a akéhokoľvek odôvodnenia, na základe čoho vyvodil takýto rovnaký záver, a to napriek uvedenej podstatnej námietke žalobcu.

III.

Žalobca teda v podanom rozklade poukazoval na to, že skutkový stav sa v prebiehajúcom konaní o azyle oproti predchádzajúcemu stavu zmenil podstatným spôsobom z nasledovných dôvodov:

-        v konaní boli predložené také nové dôkazy a skutočnosti (svedectvá), ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie o veci samej, avšak prvostupňový správny orgán sa nimi vôbec nezaoberal;

-        žalobca predložil množstvo dôkazov, správ mimovládnych organizácií a svedectiev o navrátených Čečencoch do Ruska, ktorí boli podrobení mučeniu, neľudskému zaobchádzaniu, či dokonca zmizli, čím dostatočne preukázal nedostatočnosť záruk poskytovaných ruskou stranou v obdobných prípadoch, a na ktorých základe v podstatnej časti oprel prvostupňový správny orgán svoje predchádzajúce rozhodnutie v konaní o jeho žiadosti o azyl;

-        žalobca uviedol novú skutočnosť potvrdzujúcu a preukazujúcu jeho tvrdenie o tom, že obvinenie jeho osoby a trestné konanie vedené v Rusku je založené na svedectve vynútenom mučením a nátlakom. Arsen Mukajev, na ktorého svedectve je založené obvinenie voči žalobcovi, podal v roku 2008 sťažnosť  na Európsky súd pre ľudské práva, ktorá je vedená pod č. 22495/08. V sťažnosti popísal celé mučenie, ktorému bol podrobený a ktorého následky potvrdila aj nemocnica, kde bol vyšetrený. Tým došlo k podstatnej zmene v posudzovaní žalobcu ako osoby, ktorá je, či nie je hodná medzinárodnej ochrany. Konanie pred ESĽP o sťažnosti Mukajeva bolo začaté až po vydaní rozhodnutia v predchádzajúcom konaní o azyle žalobcu a preto je táto skutočnosť jednoznačne nová a pre jeho vec podstatná;

-        žalobca v konaní uviedol ako jeden z dôvodov svojej žiadosti o azyl aj úplne nový dôvod: obavu z krvnej pomsty zo strany rodinných príslušníkov zabitých ruských policajtov, z ktorých smrti je neprávom obviňovaný. Prvostupňový správny orgán sa týmto žalobcom uvádzaným dôvodom vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa s ním ani v rozhodnutí, čím vážne pochybil.  Žalobca tento nedostatok namietal aj v rozklade, avšak ani žalovaný sa s týmto tvrdením žalobcu vo svojom rozhodnutí nevysporiadal a jeho námietkou znova vôbec nezaoberal. Jeho rozhodnutie je preto aj z tohto dôvodu ohľadom tejto skutočnosti nepreskúmateľné.

-        žalobca svoju žiadosť o azyl odôvodnil okrem iného aj humanitárnymi dôvodmi, ktoré sú založené na prežitom utrpení a hrôzach  čečenskej vojny, jeho obzvlášť ťažkej životnej situácii a z toho prameniacich vážnych zdravotných (vrátane psychických) problémov.

Na základe uvedeného je zrejmé, že v danom prípade došlo k podstatnej zmene skutkového stavu oproti tomu, ktorý tu bol v čase predchádzajúceho konania o azyle, ktorá je pritom natoľko podstatná resp. závažná, že odôvodňuje udelenie azylu žalobcovi, a preto sa ňou mal prvostupňový správny orgán riadne zaoberať v konaní o azyle ukončeným meritórnym rozhodnutím o veci samej s náležitým odôvodnením toho, ako sa s vyššie uvedenými novými okolnosťami a dôkazmi vysporiadal v zmysle zákonných podmienok pre udelenie resp. neudelenie azylu.

Avšak, tak ako prvostupňový správny orgán aj žalovaný napriek tomu  všeobecne skonštatoval, že z aktuálnej opakovanej žiadosti žalobcu je zrejmé, že neuviedol žiadne nové dôvody a ani neposkytol žiadne nové informácie, ktoré by menili skutkovú podstatu jeho žiadosti alebo nejakým spôsobom menili doterajšiu situáciu. Tento právny názor resp. záver žalovaného je neodôvodnený a nesprávny. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil aj z ďalších dôvodov.

Žalobca v podanom rozklade namietal, že prvostupňový správny orgán svojím postupom v rozpore so Správnym poriadkom ako aj zákonom o azyle nezohľadnil dôležité skutočnosti týkajúce sa danej veci, ani krajiny pôvodu žalobcu v čase rozhodovania o jeho opätovnej žiadosti o udelenie azylu  a rovnako nezohľadnil ani vyhlásenia či dokumentáciu predloženú žalobcom a nové svedectvá navrátených Čečencov vrátane informácií o tom, že reálne čelí hrozbe, že by sa mohol stať subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia v prípade svojho návratu do Ruska, ktoré boli ale postačujúce a presvedčivé pre Európsky súd pre ľudské práva, aby na ich podklade rozhodol o vydaní a následne predĺžení predbežného opatrenia o nevydaní žalobcu do Ruska. Žalobca preto opakovane dáva do pozornosti súdu, že ani touto jeho námietkou uvedenou v rozklade sa žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal, a preto je nepreskúmateľné.

Ide najmä o nezohľadnenie, neposúdenie, nevyhodnotenie a následne aj absentujúce odôvodnenie nasledovných nový skutočností a dôkazov, resp. námietok žalobcu:

Žalobca v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom predostrel ako dôkaz prípad Čečenca Zubaira Zubairaeva. Ten sa dobrovoľne vrátil z Rakúska do Ruska, aby navštívil chorú matku. Uveril sľubom ruského a čečenského vedenia o amnestiách pre účastníkov čečenského odporu. Po návrate však skončil vo väzení, kde bol podrobený mučeniu. V Rusku bol vo vykonštruovanom prípade odsúdený na 15 rokov trestu odňatia slobody a v kolónii v regióne Volgograd, kam ho poslali, bol systematicky a závažne mučený dozorcami. Navyše po tom, čo sa svetová verejnosť dozvedela o jeho prípade, bol poslaný do vzdialenej trestaneckej kolónie na Sibíri v regióne Minusinsk. Po intervencii a na žiadosť europoslancov sa na vyšetrovaní prípadu neľudského zaobchádzania s ním zúčastnil aktivista Imran Ežiev, nebyť ktorého Zubairaev by už nežil. Novinárka a aktivistka za ľudské práva Elena Maglevannaya bola prenasledovaná a bolo jej vyhrážané za jej úsilie zverejniť tento prípad a preto bola nútená z Ruska ujsť do Fínska, kde jej bol udelený azyl.  Tento dôkaz resp. závažnú skutočnosť uvádzal žalobca aj v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva ohľadom jeho poslednej sťažnosti. Prvostupňový správny orgán a ani žalovaný však tomuto najpodstatnejšiemu dôkazu nevenovali žiadnu pozornosť, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je uvedené, či resp. ako sa s touto námietkou žalovaný vysporiadal. Žalovaný tým vážne pochybil, pretože tento nedostatok zapríčinil nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia aj ohľadom tejto skutočnosti.

Rovnako to platí aj o prípade vráteného čečenského žiadateľa o azyl do Ruska Adlana Šakajeva, pretože žalobca v rozklade podanom proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu taktiež namietal, že prvostupňový správny orgán sa pri vyhodnocovaní jeho žiadosti o azyl nevenoval ani tejto dôležitej skutočnosti a zároveň dôkazu o nedostatočnosti ruských záruk.  Ani s ohľadom na túto námietku žalobcu nie je z napadnutého rozhodnutia žalovaného zrejmé, či resp. ako sa s ňou vysporiadal.

V konaní pred prvostupňovým správnym orgánom žalobca predložil aj ďalšie množstvo faktov a dôkazov o porušovaní ľudských práv v Rusku, predovšetkým v Severnom Kaukaze, o prenasledovaní Čečencov v Rusku a o zlých podmienkach v Ruských väzniciach. Ako príklad možno uviesť: odmietnutie žiadosti ruskej prokuratúry o vydanie žiadateľa o azyl Čečenca K. obvineného z účasti na ozbrojenom útoku na vojakov v r. 2002 v čečenskej dedine, pri ktorom zahynulo 8 vojakov Najvyšším súdom Fínska dňa 22.12.2010 s odôvodnením, že v tom čase pretrvával ozbrojený konflikt medzi ruskou a čečenskou stranou, a preto tento čin nemožno posudzovať ako bežný trestný čin a samotná akcia ako teroristická, a navyše sa nejednalo o útoky na civilistov; prípad Ruslana Alikhadzhieva bývalého predsedu parlamentu Čečenskej republiky zavraždeného v Lefortove v cele počas prípravného konania príslušníkmi ruskej federálnej bezpečnostnej služby; prípad Turpal-Ali Atgerieva – bývalého vicepremiéra Maschadovovej vlády, ktorý bol zabitý vo väzení; prípad Salmana Radueva, čečenského poľného veliteľa umučeného na smrť v neľudskom ruskom väzení v Solikamsk; prípad Lecha Islamova, poľného veliteľa otráveného ruskou bezpečnostnou službou rádioaktívnym táliom vo väzení vo Volgograde, na následky čoho umieral v ťažkých bolestiach, atď.   Aj z ďalších žalobcom doložených listinných dôkazov vyplýva, že v Rusku narastá xenofóbia a rasizmus, predovšetkým voči osobám z Kaukazu. Mučenie, únosy, nestabilita, nezákonnosť a násilnosti sú na dennom poriadku. V Čečensku boli objavené masové hroby. V roku 2008 Európsky súd pre ľudské práva vyniesol rozsudky vo viac ako 30 prípadoch, v ktorých uznal, že ruské úrady porušili Dohovor vo vzťahu k správaniu sa svojich vojenských jednotiek v Čečensku a neschopnosti začať okamžité a účinné vyšetrovanie nedobrovoľných zmiznutí a úmrtí.

Na závažné a nepretržité porušovanie ľudských práv ruskými štátnymi orgánmi poukazoval žalobca aj Uznesením Európskeho parlamentu zo dňa 17.02.2011 o právnom štáte v Rusku, ktoré predložil žalovanému ako dôkaz na podporu svojich tvrdení v prílohe k podaného rozkladu.

Dôkaz: - článok Eleny Maglevannaja „ Zubajr Zubajraev ve Volgogradském vězení“ zo

dňa 15.09.2008  s fotodokumentáciou Zubajraevových stôp na tele po mučení

IV.

Žalobca namietal v podanom rozklade, že podľa názoru prvostupňového správneho orgánu nepredložil v konaní o azyle žiaden hodnoverný dôkaz, že bol krivo obvinený a že nemá záujem preukázať svoju nevinu, iba sa chce vyhnúť súdu. Žalobca má za to a uviedol to aj v konaní pred žalovaným, že viaceré z ním predložených dôkazov podporujú jeho tvrdenie o tom, že nestrieľal, teda že nespáchal čin, z ktorého je obvinený. Navyše za tento skutok nebol doposiaľ právoplatne odsúdený a množstvo nových dôkazov spochybňuje jeho obvinenie. Žalobca sa obáva nespravodlivého súdneho konania a odsúdenia bez možnosti účinnej obhajoby. V konaní pred prvostupňovým správnym orgánom opakovane poukazoval na to, že jeho obvinenie a stíhanie bolo začaté na podklade výpovede Arsena Mukajeva, ktorý sám priznal, že tak učinil a vypovedal pod nátlakom a po mučení ruskými bezpečnostnými orgánmi. Zákonnosť celého trestného stíhania, ktoré bolo začaté na takomto podklade, je preto nanajvýš pochybná. Žalobca má vážne obavy, že v prípade jeho návratu mu nebude daná možnosť riadnym zákonným spôsobom preukazovať svoju nevinu. V rozklade proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu namietal, že jeho záver, že  nemá  záujem preukázať svoju nevinu preto nie je správny a ani logický. Ako žalobca uviedol, každá osoba v obdobnom postavení by sa snažila vyhnúť nespravodlivému a nezákonnému trestnému konania a to hlavne vtedy, ak je v danej krajine možné uložiť tak ťažký trest ako je trest smrti či doživotie, alebo ak by musela znášať podmienky výkonu trestu odňatia slobody prevládajúce v ruských väzeniach, ktoré sú z všeobecne dostupných informácií a správ obzvlášť znepokojujúce pre ich neľudskosť.

Prvostupňový správny orgán zastáva vo svojom rozhodnutí názor, že žalobca nie je hodný medzinárodnej ochrany, nakoľko sa podľa neho pred príchodom na územie Slovenskej republiky dopustil závažného nepolitického trestného činu.

Na tomto mieste dal žalobca v podanom rozklade do pozornosti žalovaného, že je nepochopiteľné prečo prvostupňový správny orgán znovu zaujal stanovisko k tejto otázke, keď rozhodoval o zastavení konania pre prekážku res iudicata. Pri jej posudzovaní sa však nevysporiadal dostatočne so všetkými skutočnosťami uvedenými žiadateľom ani nezohľadnil rozhodujúce právne predpisy. Vzhľadom na charakter rozhodnutia – zastavenie konania – sa však žalobca nemôže dostatočne účinne brániť a namietať proti nedostatočne zistenému skutkovému stavu, nezohľadneniu dôkazov a úvahe  správneho orgánu pri posudzovaní tejto otázky.

Ak prvostupňový správny orgán túto otázku nanovo posudzoval a vyhodnocoval, mal zrejme za to, že v konaní nejde o totožnosť veci a mal teda rozhodnúť o udelení či neudelení azylu, nie o zastavení konania. Postup a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú tak zmätočné a nezákonné. Žalovaný mal na tento vážny nedostatok resp. pochybenie prvostupňového správneho orgánu vo svojom rozhodnutí poukázať a prihliadnuť. Žalovaný ale ani tejto závažnej námietke žalobcu vo svojom rozhodnutí nevenoval pozornosť, nakoľko z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je možné zistiť, či a ako sa s ňou vysporiadal.

V.

Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 6 ods. 3 Zmluvy o EÚ základné práva tak, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva Únie.

Slovenská republika ako demokratický štát rešpektuje východiskové princípy moderného konštitucionalizmu, osobitne princíp úcty k ľudským a občianskym právam. Uznáva vysokú kultúru politického myslenia a konania založeného na princípoch demokracie, tolerancie a humanizmu.

Žalobca pred žalovaným namietal, že prvostupňový správny orgán sa odvoláva, či skôr spolieha na to (a to aj napriek preukázateľne iba proklamovaným než reálne vymožiteľným zárukám Generálnej prokuratúry Ruskej federácie), že krajina pôvodu žalobcu si splní svoje záväzky, ktoré pre ňu vyplývajú z členstva v Rade Európy. Z uvedeného v minulosti do istej miery vychádzal pri svojej rozhodovacej činnosti aj samotný Európsky súd pre ľudské práva, ktorý sa ale od tohto prístupu následne odklonil, keď vo svojich rozhodnutiach, ktorými zakázal vydanie osôb do Ruska, priamo či konkludentne uznal, že ani členstvo toho ktorého štátu v Rade Európy, nie vždy reálne zabezpečuje dodržiavanie Európskeho dohovoru a princípov Rady Európy tou ktorou jej členskou krajinou. Dovolávajúc sa plnenia medzinárodných záväzkov iných na poli medzinárodnej ochrany ľudských práv, musí mať ale prvostupňový správny orgán ako zástupca štátu na zreteli predovšetkým svoje vlastné záväzky v tejto oblasti, a to či už tiež ako člena Rady Európy alebo aj ako členského štátu EÚ.

Inštitút azylu poskytuje ochranu osobám, ktoré majú obavy o svoj život z dôvodov prenasledovania z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu, krajiny pôvodu (článok 1A Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení Protokolu z roku 1967, § 8 zákona o azyle). Ide o najvyššiu formu ochrany osoby a jej života, ktorú mu poskytuje štát, v ktorom požiadal o udelenie azylu, v dôsledku perzekúcie pre uplatňovanie základných ľudských práv, ktoré má krajina pôvodu ako minimálny štandard poskytovať svojim občanom, ale neposkytuje ich. Pojem „prenasledovanie“ je vymedzený zákonom o azyle v ustanovení § 2 písm. d) a rozumie sa ním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

V konaní pred prvostupňovým správnym orgánom žalobca opakovane a dôrazne poukazoval na to, že jeho obvinenie a stíhanie bolo začaté na podklade výpovede Arsena Mukajeva, ktorý sám priznal, že tak učinil a vypovedal pod nátlakom a po mučení ruskými bezpečnostnými orgánmi. Bojí sa, že ako čečenský bojovník za právo čečenského národa na jeho sebaurčenie a nezávislosť bude v prípade svojho návratu do Ruskej federácie čeliť prenasledovaniu z politických a národnostných dôvodov, a rovnako aj vážnemu bezpráviu v hroziacom súdnom konaní vedenom proti nemu v podobe mučenia, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, ba dokonca trestu smrti. Európsky súd pre ľudské práva pri svojich rozhodnutiach judikoval, že krajina, ktorá realizuje kroky smerujúce k vyhosteniu alebo vydaniu osoby zo svojej krajiny, musí dostatočne hodnoverne vylúčiť, že takáto osoba bude po návrate do svojej krajiny podrobená nedovolenému zaobchádzaniu odporujúcemu čl. 3 Dohovoru. Žalobca v konaní o azyle predložil množstvo relevantných listinných dôkazov a zaznamenaných svedectiev navrátených Čečencov o tom, že v prípade jeho nedobrovoľného návratu resp. vydania do Ruska bude vážne ohrozený jeho život a ľudská dôstojnosť a že bude podrobený mučeniu, či neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu zo strany štátnych pôvodcov – ruských štátnych orgánov. Navyše  sa obáva krvnej pomsty zo strany rodinných príslušníkov zabitých príslušníkov OMON, z ktorých zabitia je neprávom obviňovaný.

Článok 3 Dohovoru bol štrasburskými orgánmi ochrany práva interpretovaný tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo (zákon o azyle).V porovnaní s ostatnými právami a slobodami, ktoré zakotvuje Dohovor, sa čl. 3 vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou. Z absolútnosti tohto ľudského práva vyplýva, že sa vzťahuje na všetkých ľudí a nie je ničím limitované. To znamená, že s výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad z dôvodu zachovania verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu. Preto ani tvrdením o prevahe všeobecného záujmu (či už štátneho záujmu, alebo jednotlivca či kolektívu) nad striktným dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských práv, nemožno ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy.

V prípade žalobcu je daná prítomnosť jeho obáv o život a zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti s preukázateľnou objektivizáciou opodstatnenosti týchto obáv z dôvodov relevantných pre udelenie azylu. Žalobca spĺňa podmienky pre udelenie azylu v zmysle príslušných právnych predpisov, a preto prvostupňový správny orgán a následne aj žalovaný vec nesprávne právne posúdil.

VI.

Žalobca požiadal v predmetnom konaní pred prvostupňovým správnym orgánom o udelenie azylu aj z humanitných dôvodov. Ako dôvod uviedol, že trpí žalúdočnými vredmi a jeho stav nie je dobrý. V Čečensku videl veľa hrôz, na čo nemá dobré spomienky. Už 5 rokov žije v neistote a strachu vo vydávacej väzbe, čo veľmi zle vplýva na jeho psychické zdravie. Túži začať žiť pokojným a normálnym životom bez každodenného strachu z toho, že bude vydaný niekde, kde bude ohrozený jeho život,  i keď na to, čo prežil v Čečensku, nikdy nezabudne. Jeho príbuzní v Čečensku sú aj teraz prenasledovaní, pretože ľudia čečenského prezidenta Kadyrova sa snažia násilne navrátiť utečencov do Ruskej federácie, aby sa svet nedozvedel o zločinoch páchaných na Severnom Kaukaze pod rúškom boja s islamskými extrémistami.

Prvostupňový správny orgán na základe poslednej žiadosti žalobcu posúdil humanitné dôvody a záruky Ruskej federácie, že mu bude poskytnutá dostatočná zdravotná starostlivosť, pričom skonštatoval, že ani v tomto konaní žalobca nesplnil podmienky pre udelenie azylu z humanitných dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny orgán považoval za humanitné dôvody žiadosti iba nepriaznivý zdravotný stav žalobcu, a nie jeho celkové zlé životné rozpoloženie a hroziace nebezpečenstvo. Tento záver prvostupňového správneho orgánu žalobca namietal v podanom rozklade, pretože nie je správny a nie je v súlade s všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol, že v zmysle zákona o azyle na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok a že posúdenie humanitných dôvodov je v kompetencii ako aj zodpovednosti Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom Migračný úrad ako správny orgán rozhoduje o udelení azylu na základe správnej úvahy. Avšak v tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Sža/12/2010, podľa ktorého možno súhlasiť s tvrdením odporcu ako aj krajského súdu, že v zmysle platnej právnej úpravy na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok a je teda na úvahe správneho orgánu, ako rozhodne. Treba však pripomenúť, že zákonným ustanovením (§ 9 zákona o azyle) nebola odporcovi zverená ničím neobmedzená voľná úvaha pri rozhodovaní, či udelí alebo neudelí azyl z humanitných dôvodov. Odporca pri použití voľnej úvahy musí rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť postupu správneho orgánu v súlade so zákonom a medzinárodnými dohovormi, ktorými je SR viazaná.

V zmysle čl.7 ods. 5 Ústavy SR má Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý vo svojom čl. 3 zakazuje mučenie, kruté, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie,  prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Množstvo žalobcom predložených dôkazov ale predovšetkým aj samotná rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva poukazuje na to, že Ruská federácia porušuje ľudské práva voči občanom čečenskej národnosti, pričom sa nejedná len o individuálne prípady, ale o všeobecnú prax (ako napr. rozsudok z 27.7.2007 Bazorkina proti Rusku). 1. apríla 2011 rozhodol Belgický Najvyšší súd (Štátna rada) o vydanie Arbiho Zarmaeva do Ruska, ale 5.apríla 2011 vydal Európsky súd pre ľudské práva predbežné opatrenie a vydanie pozastavil, dokonca s odkazom na prípad Aliho Ibragimova, teda žalobcu. 26. apríla bol Zarmaev prepustený s tým, že sa musí pravidelne hlásiť na miestnom obvodnom policajnom oddelení. V 2. odstavci predmetného rozhodnutia s odkazom na prípad žalobcu a aj Chentieva v. Slovensko, súd uviedol, že „ Štátna rada Belgicka mala lepšie posúdiť riziká pre žiadateľa vrátane váhy diplomatickej záruky“.

Na prípady vážneho ohrozenia života a bezpečnosti osôb čečenskej národnosti v prípade ich vydania alebo návratu do Ruska, ako aj na prípad samotného žalobcu, poukazuje aj Európska rada pre utečencov a azyl (ECRE – European Council on Refugees and Exile) vo svojej správe resp. Príručke pre zaobchádzanie s čečenskými vnútornými presídlencami, žiadateľmi o azyl a utečencami v Európe“ revidovanej v marci 2011. V nej dáva do pozornosti, že veľké množstvo utečencov z Čečenska má vážne obavy o svoju bezpečnosť a odvolávajú sa na operácie priaznivcov Ramzana Kadyrova, takzvaných „Kadyrovtsy,“ v Európe. Množstvo jeho politických oponentov  bolo zabitých mimo Čečenska – v Dubaji, Istanbule a Moskve. V roku 2009 predložila nadácia Jamestown Foundation počet čečenských utečencov, ktorí utiekli počas druhého vojenského ťaženia a boli zavraždení v zámorí v počte niekoľkých desiatok, k väčšine vrážd dochádza v Azerbajdžane, Turecku a Gruzínsku. ECRE poukazuje na konkrétny prípad čečenského bojovníka Umara Israilova, ktorý bol mučený prezidentom Kadyrovom a svedkom mnohopočetných skutkov mučenia a zlého zaobchádzania jeho režimu s ľuďmi. Následne na to ušiel do Európy a v Rakúsku mu bol v roku 2007 udelený azyl.  V roku 2006 podal sťažnosť pred Európsky súd pre ľudské práva , za čo sa mu vyhrážali Čečenci pracujúci pre Kadyrova a vyžadovali od neho, aby sťažnosť stiahol a vrátil sa do Čečenska. 13.01.2009 bol za bieleho dňa Umar Israilov zastrelený na ulici vo Viedni dvoma mužmi. Jedným z nich mal byť Letscha Bogatirov, ktorý mal byť príslušníkom miestnej čečenskej polície. Mimovládne organizácie taktiež často hlásia prípady falšovania dôkazov proti Čečencom v Rusku, zatiaľ čo veľa násilia, vrážd a zmiznutí údajne vykonávané orgánmi nie sú vyšetrované. K dispozícii je veľké množstvo dôkazov o hrubom porušovaní ľudských práv a „tajných“ väzniciach v Čečensku.

ECRE ďalej upozorňuje na prípad Murada Gasaeva, ktorého dňa 31. decembra 2008 vydalo Španielsko do Ruska na základe prísľubu Španielskemu národnému trestnému súdu, že pracovníci zo Španielskeho veľvyslanectva v Moskve ho budú môcť navštíviť vo väzbe. Po príchode do Ruska bol Murad Gasayev zadržaný v Moskve, predtým ako bol presunutý do predbežného zadržiavacieho zariadenia v Piatigorsk. Podľa znalosti a informácií organizácie Amnesty International, medzi 31. decembrom 2008 a 9. februára 2009 dostal jednu návštevu od svojho právneho zástupcu a jednu návštevu zamestnanca zo Španielskeho veľvyslanectva. Jeho rodina povolenie k návšteve nedostala. Gasaev bol prepustený 29. augusta 2009. Jeho právnik pre Amnesty International uviedol, že dôstojníci vynucujúci právo opakovane zastrašovali Gasayevho brata, matku a ďalších príbuzných, a Gasayev bol „úplne vystrašený “ a „žil v prostredí neustáleho zastrašovania“. Dva mesiace po jeho vydaní, Murad Gasayev zmizol.

Vzhľadom k tomu sa javí bez ďalšieho neudržateľným záver prvostupňového správneho orgánu a ani žalovaného, že u žalobcu  neboli zistené podmienky pre udelenie azylu a to ani z humanitných dôvodov. Na tomto mieste žalobca v podanom rozklade poukázal na rozhodnutie príslušného orgánu Českej republiky vo veci žiadosti o udelenie azylu žiadateľovi čečenskej národnosti, ktorému bol udelený azyl z humanitných dôvodov s prihliadnutím na jeho zdravotný stav. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného ale znova absentuje odôvodnenie či úvaha o tom, ako sa s touto námietkou žalobcu vysporiadal.

Právo nebyť podrobený mučeniu či neľudskému zaobchádzaniu má absolútnu povahu, je nezrušiteľné, neodňateľné a navyše už od samotného počiatku existencie inštitútu azylu od dávnej minulosti, má azyl nielen svoj politický, no predovšetkým humanitárny význam.

Prvostupňový správny orgán so zjednodušeným odkazom na vyhodnocovanie záruk poskytnutých Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie v predchádzajúcom aj tomto konaní prijal záver o ich dostatočnosti a teda neodôvodnenosti žalobcových obáv. Avšak žalobcovi z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a ani napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je ani tentokrát zrejmé, ako sa aj žalovaný správny orgán vysporiadal s jeho námietkami a predloženými dôkazmi, listinami a svedectvami o  nedostatočnosti záruk ruskej generálnej prokuratúry, a teda prečo má vzhľadom na tak závažné okolnosti za to, že žalobca nesplnil podmienky pre udelenie azylu ani z humanitných dôvodov. Záruky ruskej strany boli pritom rozhodujúcou skutočnosťou, na podklade ktorej vydal prvostupňový správny orgán svoje predchádzajúce rozhodnutie. Napriek zákonom povolenej správnej úvahe nesmie za žiadnych okolností správny orgán porušovať všeobecný zákaz ľubovôle uplatňujúci sa v právnom štáte, zakotvený v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a z ktorého vychádza aj vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.

Žalobca je vzhľadom na všetky okolnosti svojho prípadu a predložené dôkazy presvedčený, že prvostupňový správny orgán pri vyhodnocovaní jeho opätovnej žiadosti o udelenie azylu nepostupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi ani medzinárodnými dohovormi o ochrane ľudských práv, ktorými je Slovenská republika viazaná, a preto mal na túto skutočnosť žalovaný správny orgán ako odvolací orgán z uvedených dôvodov prihliadnuť a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť.

Dôkaz: – ECRE: Príručka pre zaobchádzanie s čečenskými vnútornými

presídlencami, žiadateľmi o azyl a utečencami v Európe“ z marca 2011,

dostupné na http:www.ecre.org);

- ftk. rozhodnutia ESĽP vo veci Arbi Zarmaeva.

VII.

Prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že prípadné nesplnenie záväzku dodržať poskytnuté záruky zo strany RF by podkopalo dôveru ich partnerov a dôveru Rady Európy a malo by negatívne dôsledky na ďalší postup pri podobných žiadostiach. Je potrebné aj uviesť, že odmietnutie vydať vyžiadanú osobu by malo nepriaznivý dopad na práva iných osôb, predovšetkým príbuzných zabitých policajtov.

K uvedenému dal žalobca v podanom rozklade do pozornosti žalovaného čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Správny orgán nesmie rozhodovať  na základe obyčajných domnienok či hypotéz. V danom prípade sa nejedná ani o za určitých podmienok dovolenú správnu úvahu správneho orgánu. Avšak napriek správnym orgánom vyslovenej domnienke, žiadateľ v prebiehajúcom konaní pred správnym orgánom hodnoverným spôsobom preukázal, že Ruská federácia svoje záväzky z ňou proklamovaných záruk nedodržiava a to aj za cenu podlomenia dôvery zo strany jej partnerov. Ďalej je na tomto mieste potrebné uviesť, že správny orgán v konaní o azyle nemá zverenú právomoc rozhodovať o právach príbuzných obetí policajtov, ale rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch žiadateľov o azyl resp. osôb, ktorým bola priznaná medzinárodná ochrana vo forme azylu, iba toto je zákonným predmetom konania o azyle. Výsledkom každého správneho konania má byť rozhodnutie, ktoré je vecne správne a zákonné, nemôže byť na založené na úvahe o jeho vhodnosti či účelnosti. V opačnom prípade by došlo k porušeniu princípu právneho štátu deklarovaného v čl. 1 a 2 Ústavy SR.

Nedodržanie vyššie uvedeného ústavného princípu právneho štátu a zásady zákonnosti správneho konania má za následok ohrozenie resp. porušenie účelu konania o azyle.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného absentuje jeho úvaha resp. odôvodnenie toho, ako sa aj s touto námietkou žalobcu vysporiadal, resp. z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia možno mať za to, že sa ňou nezaoberal vôbec. Aj v tejto časti je preto jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

VIII.

V prípade žalobcu existujú dôvodné obavy, že v prípade svojho návratu do Ruskej federácie bude čeliť prenasledovaniu a vážnemu bezpráviu v podobe mučenia, krutého, neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania a to z dôvodov jeho čečenskej národnosti a rovnako aj z dôvodu vykonštruovaného a neodôvodneného obvinenia zo spáchania vážneho trestného činu. Navyše sa odôvodnene obáva toho, že vzhľadom na preukázateľnú všeobecnú prax ruských orgánov činných v trestnom konaní nebude mať v prípadnom trestnom stíhaní, resp. súdnom konaní vedenom proti nemu reálne danú možnosť riadnej a zákonnej obhajoby a tak preukázať svoju nevinu. Pre tieto obavy sa nemôže a nechce vrátiť späť do krajiny pôvodu, do Ruskej federácie.

Prvostupňový správny orgán nesprávne rozhodol o zastavení konania o azyle, pričom na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky. Ďalej postupom správneho orgánu v konaní o azyle došlo k porušeniu pravidiel Správneho poriadku, zásady legality a materiálnej pravdy, a k porušeniu záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských práv a ustanovenia § 18 zákona o azyle, pretože prvostupňový správny orgán nezohľadnil dôležité skutočnosti týkajúce sa prípadu žalobcu ako účastníka konania a krajiny pôvodu v čase rozhodovania o novej žiadosti, ani vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žalobcom, ktoré jednoznačne preukazujú, že môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, a v neposlednom rade ani samotné obzvlášť nepriaznivé osobné postavenie žalobcu. Prvostupňový správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia nebral do úvahy všetky relevantné skutočnosti a okolnosti predložené žalobcom, ale osvojil si len tie, ktoré sú v jeho neprospech, a aj to v prevažnej časti z predošlého konania.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že sa prvostupňový správny orgán pri vydávaní svojho rozhodnutia dôsledne neriadil ustanoveniami príslušných právnych predpisov, pričom tento nedostatok bol spôsobilý vyvolať zrušenie predmetného rozhodnutia a vrátenie veci prvostupňovému správnemu orgánu na nové konanie.

Žalovaný sa avšak v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia týmito závažnými námietkami žalobcu uvedenými v podanom rozklade proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu vôbec nezaoberal, jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a pre tento nedostatok je arbitrárnym rozhodnutím, ktoré je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

Vo svojom rozhodnutí sa obmedzil na strohé a zovšeobecnené konštatovanie, že „ nezistil dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Pri svojej opakovanej žiadosti a ani v podanom rozklade účastník konania a ani jeho právna zástupkyňa neuviedli žiadne nové skutočnosti, ktoré by takýto postup odôvodňovali. Účastník konania sa v plnom rozsahu pridržiaval dôvodov na udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ktoré už boli predmetom posudzovania a bolo o nich právoplatne rozhodnuté, taktiež situácia v krajine pôvodu sa od rozhodnutia vo veci azylu a jeho následnom súdnom preskúmaní podstatne nezmenila. Po preskúmaní spisového materiálu v celom rozsahu možno jednoznačne konštatovať, že účastník konania nesplnil ani jednu z podmienok potrebných na udelenie azylu ustanovených v § 8 až 10 zákona, nakoľko sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to upravuje zákon, ako aj Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951, ktoré sú v oblasti azylu pre Slovenskú republiku záväzné. …skutkový stav, na základe ktorého účastník konania žiada udeliť azyl, sa podstatne nezmenil, čím boli naplnené právne podmienky pre postup v konaní podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona. Správny orgán konajúci v prvom stupni dostatočne spoľahlivo zistil skutočný stav veci, aplikoval správne ustanovenia zákona a tiež po procesnej stránke zabezpečil v konaní všetky práva účastníka konania.“

Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Správny poriadok vyslovene zakotvuje povinnosť správneho orgánu v odôvodnení rozhodnutia reagovať na návrhy, námietky a vyjadrenia účastníka konania, čo posilňuje ochranu  procesných práv účastníka konania. Potvrdzuje to aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR (napr. jeho rozsudok Sž 73/01), podľa ktorého „ odvolací orgán sa musí v rozhodnutí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.“

Zmyslom a účelom odôvodnenia rozhodnutia je zhrnúť a zhodnotiť všetky skutočnosti, ktoré sú podkladom pre výrok rozhodnutia. Preto v ňom musí správny orgán uviesť nielen hodnotenie dôkazov, ktoré vykonal, ale reagovať aj na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, i keď ich pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, prečo  považuje námietky žalobcu uvedené v podanom rozklade za nesprávne , mylné alebo vyvrátené, a a na základe takéhoto všeobecného odôvodnenia možno mať pochybnosti, či boli všetky skutočnosti uvádzané žalobcom vôbec zohľadnené a podkladom jeho rozhodnutia, resp. prečo považuje skutočnosti predostrené žalobcom za nerozhodné, nesprávne alebo inými riadne vykonanými dôkazmi vyvrátené, a rovnako nie je z rozhodnutia zrejmé resp. preskúmateľné,  akými úvahami sa žalovaný riadil pri hodnotení dôkazov a aké úvahy ho viedli pri vydávaní konkrétneho výroku rozhodnutia, a ako sa vysporiadal so žalobcovými námietkami, atď.

Rozhodnutie, ktoré je odôvodnené len tým, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu  bolo vydané v medziach zákona, je nepreskúmateľné. Aj odvolací orgán by mal dbať pri formulácii odôvodnenia svojho rozhodnutia na jeho presvedčivosť a náležite vysvetliť a odôvodniť svoj názor na prejednávanú vec. V zmysle judikatúry správnych súdov za náležité odôvodnenie nemožno považovať také, ktoré je len reprodukciou znenia zákona, na základe ktorého sa rozhoduje a rovnako nie je súdne preskúmateľné rozhodnutie, odôvodnenie ktorého obsahuje len odkaz na to, že napadnuté rozhodnutie bolo preskúmané a jeho dôvody uznané za správne, ak dôvody, o ktoré sa výrok rozhodnutia opiera, chýbajú. Aj rozhodnutie žalovaného ako rozkladového orgánu musí obsahovať presné uvedenie dôvodov, ktoré ho viedli k jeho záverom.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezdôvodnil, ako sa vysporiadal  s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade a rovnako ním uvádzanými skutočnosťami, ktoré mohli mať rozhodujúci význam pre výsledok konania o azyle, a preto je rozhodnutie žalovaného  nezákonné a vykazujúce takú vadu, ktorá je dôvodom na jeho zrušenie.

Žalovaný týmto zároveň konajúcemu súdu uvádza, že súhlasí, aby súd prejednal jeho žalobu bez nariadenia pojednávania.

Na základe uvedených skutočností žalobca navrhuje, aby súd vydal tento

rozsudok:

Krajský súd v Bratislave rozhodnutie Ministra vnútra zo dňa 31.03.2011, číslo: SLV-OLVS-65/2011 v celom rozsahu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V Košiciach dňa 27.05.2011

Ali Nurdinovič Ibragimov