ESLP březen 2011

To:  Mr. F.Araci, Deputy Section Registrar
European Court of Human Rights
Council of Europe
67075 Strasbourg-Cedex
France

RE:   Application no. 65916/10

Ibragimov and Chentiev v. Slovakia

Doplnění

ze dne 8.3.2011

Vážení,

přijměte, prosím, omluvu za nedostatky v právních formulacích v tomto doplnění, jelikož je v této fázi sepisováno lidsko-právními aktivisty bez právnického vzdělání.

Žádáme Vás tímto o přijetí dalších kroků, protože p.Ibragimov a Chentiev se nacházejí ve vazbě již 5 let, a je jasné, že ze strany ministerstva vnitra SR se jedná o účelovou manipulaci s fakty s cílem jejich vydání do Ruské federace bez ohledu na nebezpečí, které jim tam hrozí.

Alimu Ibragimovovi i Anzoru Chentievovi bylo zastaveno azylové řízení ve Slovenské republice a opět odmítnut azyl (viz. příloha č.4). Jak vyplývá z veřejných vyjádření ministra vnitra SR (příloha č.1), odmítnutí bylo plánováno již před vyhodnocením dokumentace, přiložené k žádostem o azyl.

Byly podány rozklady na MV, ve kterých advokáti poukazují na neopodstatněnost takového rozhodnutí. Ali Ibragimovu byl poskytnut advokát až pro napsání rozkladu, v azylovém řízení advokáta nedostal, přestože o něj žádal.

Anzor Chentiev a Ali Ibragimov po odmítnutí spolupráce s advokátem Škamlou take dodnes nemají určeného advokáta pro extradiční řízení, na což mají dle zákona právo, přestože o něj několikrát žádali. Nemohou tedy požádat o propuštění z vazby, ve které jsou již 5 let. V případě Aliho mu bylo odpovězeno nepochopitelně – viz. níže.

P. Imrat Ezheev není právník, a plnou moc má od p. Ibragimova pouze na zastupování před ESLP:..

Dne 28.2. 2011 v pondělí jsme přijeli v počtu 5 osob do Košic na předem avízovaný soud s Ali Ibragimovem (ohledně napadení spoluvězně). P. Viktor Fainberg přiletěl z Francie, p.Imran Ezheev z Německa, p. Michael Kocáb – český ex-ministr pro lidská práva, česká novinářka Jana Ridvanová a Hana Demeterová z občanského sdružení “Pomoz jednomu člověku” z České republiky.

V pátek odpoledne nám termín konání soudu (13.00 hod.) potvrdilo vedení věznice e-mailem.

Dopoledne jsem navštívili Aliho ve věznici.

Na fotografii v příloze č. 1 uvedené z r. 2007 v článku “Čečenský bojovník sa pobil v košickej väzbe” je vidět, že Ali byl tehdy v dobré fyzické kondici.

Dnes má min. o 20 kg méně, vypadá velmi nemocně. Přes neustálé stížnosti na zdravotní problémy a slib, který nám dal vězeňský lékař v listopadu 2010, Ali nebyl řádně vyšetřen za celých 5 let ve věznici. Rovněž k psychologovi nebyl doporučen, dle ústního vyjádření lékařky, kterou jsme požádali o stanovisko  dne 28.2.2011 je psychicky zcela zdráv, což údajně několik dní předtím potvrdil psychiatr. O jeho problémech se žaludečními vředy prý slyší lékařka poprvé, za celých 5 let si prý Ali nestěžoval! Přestože na toto téma jsme mluvili s vedoucím lékařem v listopadu 2010 osobně při naší návštěvě Aliho s p.Ezheevem, a tehdy nám dal tuto zprávu:

Dopis od Aliho spoluvězně ze dne 22.2.2011:

Po našem naléhání byl Ali 2.3.2011 převezen do vězeňské nemocnice v Trenčíně.

Nemáme však dále důvěru k jednání slovenských úředníků ve věci Aliho, a to z několika dalších důvodů:

Soud se měl konat v Košicích dne 28.2.2011 ve 13 hodin. Dostavili jsme se na místo, ale na dveřích visela cedulka, že soud ve věci Ibragimova je odložen na 14 hodin. Když jsme se vrátili ve 14 hodin, na dveřích visela cedulka, že soud  ve věci Ibragimova je v 13 hodin.

Na náš dotaz odpověděl soudce přítomný v místnosti, že “soud už se konal, ale nekonal”: advokát Aliho bez omluvy nepřišel, oni se mu nemohli dovolat, a tak mu určili nového a soud odročili na 23.3.2011.

Poté jsme navštívili ředitele věznice mjr. PhDr. Petera Horvátha, a požádali jej o vyjádření k několika otázkám. Nedostali jsme uspokojivé odpovědi. Na otázku, jak dlouho seděl Ali Ibragimov sám v cele a v jakých časových obdobích, nám řekl, ať napíšeme dotaz, že nám na něj odpoví. Také nám neodpověděl na otázku, jak dlouho a z jakého důvodu se Ali nacházel sám v cele (dle tvrzení Aliho 2,5 roku), která byla uspořádána asi takto:

Cela 3 x 6 m, uvnitř vytvořen “kotec” jako pro psa tak, že cca 3 m od dveří a 1 m od okna byla mříž od podlahy ke stropu, a uvnitř tohoto prostoru se mohl “pohybovat” Ali, mezi postelí a stolem se stoličkou přikovanými k podlaze, a WC.

Dále jsem se od ředitele nedozvěděli, proč každodenní jednohodinové vycházky na dvůr velikosti obývacího pokoje také absolvoval Ali sám.

Zajímal nás mimo jiné i jeho názor na údajné napadení dozorce A.Ibragimovem (viz. příloha č.3), proč není k dispozici záznam z videokamery před celou na chodbě, ale pouze fotografie pořízené ze záznamu (dle ředitele je to prý kvůli zastaralému technickému systému) a rozpory ve výpovědích v této věci jeho podřízených. Ředitel odpověděl, že to není v jeho kompetenci. Skutek byl oceněn jako „útok na verejného činitela”, sám “napadený” a  svědkové-dozorci, kteří  jsou údajně „bez pomeru“ k stranám, popisují situaci takto:

Napadený npráp.Takáč 31.8. v Záznamu o použití donucovacího prostředku podepsal: „ma oboma rukami chytil za krk“

ale 19.11. do protokolu na policii podepsal:

otázka vyšetrovatela: Chytil vás obviněný rukami za krk?

Odpověď: Nie, lebo nestihol, ale jeho ruky už som doslova na krku cítil a v poslednej chvíli pred zovretím som útok odvrátil…

Svědkové-dozorci:

1.“zaútočil na kolegu Takáča tak, že mu chytil rukou hrtan“ (npor.Božík),

2.“ ten do něho vtedy sotil a chytil ho rukami za krk“ (ppráp.Bernár),

3.“v momente skočil na kolegu Takáča a rukami ho začal škrtitˇza krk“ (npráp. Bocák)

4.“následně obviněný Ibragimov Ali Nardinovič fyzicky napadol príslušníka zboru  npráp.Takáča  a to sposobom, že ho chytil pod krk“ (kpt.Rendoš)

5.“obviněný Ibragimov Ali Nardinovič ho chytil pod krk“ (príp.Peklˇanský)

Vzhledem k výše uvedenému pochybujeme také o konstrukci dalšího obvinění Aliho z napadení spoluvězně. Proto jsme se take chtěli účastnit soudního jednání v této věci.

Ve vyjádření pracovníka velvyslanectví RF v SR po atentátu na letišti Domodědovo v Moskvě je patrné uspokojení z “násilnické” činnosti psychicky zdeptaného Aliho:

http://spravy.pravda.sk/rusko-ziada-vydanie-cecencov-slovensko-je-proti-ft9-/sk_svet.asp?c=A110126_105700_sk_svet_p23

Rusko žiada vydanie Čečencov, Slovensko je proti

Boris Latta, Vanda Vavrová | 26. januára 2011  10:57

Ruská generálna prokuratúra už niekoľko rokov žiada slovenskú stranu o vydanie dvoch ruských občanov čečenskej národnosti Aliho Ibragimova (34) a Anzora Čentieva (28). Pripomenul v informácii pre denník Pravda Andrej Teluškin, tlačový tajomník Veľvyslanectva Ruskej federácie v SR.

Moskva smúti za obeťami teroristického útoku na letisku Domodedovo.  Autor: Reuters

„Prvá žiadosť adresovaná Ministerstvu spravodlivosti SR sa viaže ešte k aprílu v roku 2006. Ruská strana následne pokračovala v pravidelných analogických žiadostiach o vydanie Čečencov s tým, že slovenskej strane garantovala, že podozrivým nehrozí trest smrti. A to hlavne v súvislosti s moratóriom, ktoré platí na území Ruska,“ informoval ruský diplomat. Slovenská strana zároveň dostala garancie, že v prípade vydania nebudú obaja ruskí občania stíhaní z politických dôvodov, rasovej príslušnosti, vierovyznania, národnosti či pre politické názory. Ruská prokuratúra oboch Čečencov už obvinila z príslušnosti k protizákonným zložkám, z vraždy dvoch príslušníkov špeciálnych jednotiek OMON a navyše Anzora Čentieva aj z dvoch ozbrojených lúpežných prepadnutí. Obaja Čečenci obvinenia popierajú.

Ako pripomenul Andrej Teluškin, opakovanú žiadosť oboch Čečencov o štatút utečenca adresovanú slovenským úradom považuje ruská generálna prokuratúra za snahu vyhnúť sa vyšetrovaniu zločineckej činnosti ohrozujúcej životy a bezpečnosť občanov. V prípade kladnej reakcie slovenskej strany, ako upozorňujú ruské orgány, by bola porušená Konvencia o štatúte utečencov z júla 1951. Podľa tlačového tajomníka má ruská strana informáciu, podľa ktorej Ibragimov čelí aj obvineniu za zločin na území SR. Konkrétne ho stíhajú za ublíženie na zdraví druhej osobe, ktoré spôsobil počas vyšetrovacej väzby.

Všetko o atentáte na letisku Domodedovo v Moskve

Ako pre Pravdu potvrdil Peter Bubla, hovorca ministerstva spravodlivosti, Slovensko zatiaľ nevydá do Ruska oboch čečenských utečencov. Až dovtedy, kým sa neskončí konanie o ich žiadosti o udelenie azylu na Slovensku. Vlani v novembri Európsky súd pre ľudské práva vydal predbežné opatrenie vo vzťahu k Ibragimovi a Čentievovi, podľa ktorého by sťažovatelia nemali byť vydaní do Ruskej federácie. Následne bola platnosť tohto predbežného opatrenia predĺžená na dobu neurčitú. „Spomínané predbežné opatrenie ministerstvo spravodlivosti rešpektuje. Ministerka spravodlivosti v tejto súvislosti pri svojom ďalšom rozhodovaní zohľadní názor Európskeho súdu v Štrasburgu, ale počká si aj na výsledok konania o ich žiadosti o udelenie azylu,“ reagoval hovorca. Ministerstvo vnútra sa k azylovému konaniu odmietlo vyjadriť a konštatovalo, že extradičné konanie je vecou ministerstva spravodlivosti.

Ali Ibragimov a Anzor Čentiev prišli na Slovensko nelegálne cez hranicu s Ukrajinou v roku 2006. Podľa nich bol útek z Čečenska jediná možnosť, ako si zachrániť život. Ibragimov mal sedemnásť, keď sa začal rusko-čečenský konflikt. Tvrdí, že jeho brata bezdôvodne zastrelili a on ušiel do hôr. Čentiev prišiel pri bombardovaní rodnej dediny Katyr-Jurt v roku 2000 o ľavé oko. Obaja bojovali na strane povstalcov proti ruskej armáde. Tvrdia, že „ľudia čečenského prezidenta Kadyrova sa snažia vrátiť utečencov do Ruska, aby sa svet čo najmenej dozvedel o zločinoch páchaných na severnom Kaukaze“.

http://www.sme.sk/c/5744647/dalsi-utecenec-skoncil-vo-vazbe.html

Ďalší utečenec skončil vo väzbe

Aj Inguša Aslana Jandieva hľadá Moskva. Obviňuje ho z terorizmu, on je preto už viac ako štyri roky na úteku.

BRATISLAVA. Po dvoch Čečenoch bude musieť ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská z SDKÚ zvážiť, čo urobí s ďalším utečencom, o ktorého bude mať záujem Moskva.

Inguš Aslan Jandiev pochádza zo Severného Osetska na Severnom Kaukaze a uteká pred sporným obvinením ruskej prokuratúry z niekoľkých teroristických útokov.

Cudzinecká polícia ho zadržala minulý týždeň v piatok, krajský súd v Trnave ho vzal do predbežnej väzby. Sedí v Leopoldove. Ministerstvo spravodlivosti potvrdilo, že ruská strana ešte o jeho vydanie nepožiadala.

„Ak ho Slovensko vydá do Ruska, bude to strašné,“ povedal SME Aslanov brat Timur. „Stopercentne ho budú mučiť. Proces je zmanipulovaný od začiatku.“

Jediné, čo proti Aslanovi podľa Timura ruské orgány majú, je svedectvo vynútené mučením. Má lekárske správy, že svedkovia boli najskôr zbití. Dokumenty poslal ľudskoprávnym aktivistom.

Tak, ako o prípad dvoch Čečenov Anzora Čentieva a Aliho Ibragimova, sa aj o Jendieva zaujímajú aktivisti
z Česka na čele s bývalým ministrom pre ľudské práva Michaelom Kocábom. Na jeho prípad upozornila ruská aktivistka Svetlana Gannuškinová z organizácie Memorial.

Aslan Jandiev je na úteku už vyše štyri roky. Na Slovensko prišiel zrejme cez Ukrajinu v roku 2008, keď aj prvý raz požiadal o azyl. Z obavy, aby ho Slovensko nevydalo Rusom, použil falošnú identitu. Keď azyl nedostal, utiekol do Švajčiarska, vrátili ho a znova nedostal azyl. Nasledoval útek do Belgicka a opäť návrat k nám.

Timur naposledy hovoril s bratom minulý týždeň. Vtedy bol ešte na slobode a povedal mu, že ho právnička z Ligy pre ľudské práva Zuzana Števulová presvedčila, aby sa priznal k vlastnej identite, že sa mu nič nestane. Keby ho varovala, že pôjde do väzby, neurobil by to.

Števulová včera potvrdila, že Jandieva zastupuje v azylovom konaní. Povedala, že nevie, kde je. K ďalším otázkam sa preto bez jeho súhlasu nechcela vyjadriť. Nepovedala ani, prečo mu poradila prezradiť sa, keď bol naňho vydaný zatykač.

Pre českú ľudskoprávnu aktivistku Hanu Demeterovú je to nepochopiteľné. Ak by vedeli o Aslanovi, snažili by sa mu pomôcť, podobne ako Čečenovi s gruzínskym pasom Timurovi Borčašvilimu, ktorého skrýval český senátor Jaromír Štětina. Česi napokon tohto Čečena Rusom nevydali.

Rusi urgujú vydanie Čečenov

Hovorca veľvyslanectva nám po výbuchu na moskovskom letisku pripomenul utečencov.

BRATISLAVA. Na vydanie čečenských utečencov Aliho Ibragimova a Anzora Čentieva čaká Rusko už skoro päť rokov.

Ministerstvo spravodlivosti priznáva, že ruská strana ich vydanie urgovala. Oficiálne, diplomatickou cestou, sa však zatiaľ nesťažovala.

Kriticky sa vyjadril lenv pondelok hovorca ruského veľvyslanectva Andrej Teluškin, ktorý v súvislosti s moskovským útokom pre televíziu TA3 povedal, že „je poľutovaniahodná pozícia niektorých našich partnerov, medzi nimi aj slovenských, ktorí z rôznych dôvodov odmietajú exportovať do Ruska páchateľov, ktorí sú zodpovední za spáchanie trestných činov“.

Na oboch Čečenov sa však vzťahuje predbežné opatrenie štrasburského súdu pre ľudské práva, a kým ten nerozhodne, vydať ich nemôžeme.

Obaja tiež požiadali opäť o azyl. Či ho získajú, je otázne, najmä po vyjadreniach ministra vnútra Daniela Lipšica z KDH, ktorý v súvislosti s nimi povedal, že nepripustí, aby sa u nás zneužívalo azylové konanie.

Ľudskoprávni aktivisti veria, že Slovensko sa vydá podobnou cestou ako Fínsko. Fínsky súd v decembri zamietol žiadosť ruskej prokuratúry o vydanie Čečena obvineného z účasti na ozbrojenom útoku na vojakov
v roku 2002, pri ktorom zomrelo osem vojakov.Dôvodom bolo aj to, že v roku 2002 ešte trval ozbrojený konflikt medzi Rusmi a Čečenmi, a tento čin tak nemôže byť posudzovaný ako obvyklý zločin a samotná akcia ako teroristická. Nešlo o útok na civilistov.

Inguša, ktorého Rusi vinia z teroristických útokov, držia v leopoldovskej väzbe.

Foto: ARCHÍV SME – PAVOL FUNTÁL

(vev)    pondelok 31. 1. 2011 | Veronika Prušová, Mirek Tóda

O poskytnutí psychologa žádal Ali několikrát, také v přítomnosti mne a p.Ezheeva v listopadu 2010. Přesto jsem na další urgenci dostala odpověď:

V záznamu “Pribratie tlmočníka” ze dne 22.11.2011 (v příloze č.2) se konstatuje, že “Ibragimov slabo ovláda slovenský jazyk”. Přesto mu na jiné úkony, včetně rozhovorů s lékaři, i advokátních  (např. telefonické jednání s advokátem Škamlou, který hovoří rusky velmi špatně, a osobně Aliho nenavštěvoval) po celou dobu zastupování během několika let tlumočník přidělován nebyl.

Od: ustavke@zvjs.sk

Komu: hana.demeterová@gmail.com

Vec :  Poskytnutie informácie

Vo Vašom e-maili z dňa 16. februára 2011 žiadate poskytnutie informácie ohľadom Aliho Nurdinoviča Ibragimov. Dňa 16.02.2011 Vám bola e-mailom zaslaná odpoveď.

Prijímanie peňažných prostriedkov sa realizuje v zmysle § 23 ods. 3 zákona o výkone väzby č. 221/2006, v znení zákona č. 127/2008 Z. z., zákona 498/2008 Z. z. (ďalej len zákon) a v zmysle § 31 Vyhlášky MS  SR č. 437/2006 Z. z., ktorou sa vydáva PVV v znení vyhlášky MS SR č. 361/2008 Z. z. (ďalej len vyhláška)

Zdravotná starostlivosť je obvinenému poskytovaná v zmysle § 16 zákona  § 19 vyhlášky. Ústav poskytne obvinenému psychologické služby v zmysle § 28 zákona a § 37 vyhlášky , ak si jeho psychický stav vyžaduje odbornú pomoc psychológa a o poskytnutie takej služby požiada a s jej poskytnutím súhlasí.

mjr. PhDr. Peter Horváth, v. r.

riaditeľ

Ali Ibragimov má nárok dostávat jednou za 3 měsíce potravinový balíček 5 kg.

Dostal balík s 5 kg uzeného masa. To mu však věznice nevydala, protože nemá v cele lednici. Požádal, aby mu dali alespoň část, kterou by snědl a neskladoval, ale odmítli. Na další balík má však nárok až po dalších třech měsících!!!

Ředitel věznice nám potvrdil, že “je to tak správně, podle předpisů!”

18.2.2011  dostala novinářka ze SME p.Průšová odpověď na svou otázku:

tak mi odpovedali z vaznice – moje otazky preposlali na ministerstvo a ono mi poslalo odpovede…

na otazku, preco bol Ali Ibragimov vacsinu z piatich rokov sam vo vazbe mi napisali:

V zmysle zákona o výkone väzby možno obvineného umiestniť v cele samostatne, ak o to požiada a v ústave sú na to vytvorené podmienky s prihliadnutím na kapacitné možnosti ústavu. O samostatné umiestnenie obvinený A. I. písomne opakovane žiadal, pričom mu bolo vyhovené s prihliadnutím na kapacitné možnosti ústavu.

Dle tvrzení Aliho sám o nic podobného dobrovolně nežádal.

Dopis od Aliho ze 16.2.2011, ve kterém Ali hovoří, jakým způsobem ho nutili vypovídat na pohovorech:

Hana Demeterová

Prosím, kontaktuje nás poštou a e-mailem: hana.demeterová@gmail.com

V Praze dne 9.3.2011

Příloha č.1:

http://udalosti.noviny.sk/politika/24-11-2010/d-lipsic-nepripustim-zneuzivanie-azyloveho-konania.html

http://hnonline.sk/slovensko/c1-48297930-nepripustim-zneuzivanie-azyloveho-konania-tvrdi-lipsic

D. LIPŠIC: Nepripustím zneužívanie azylového konania

Bratislava 24. novembra (TASR) – Minister vnútra Daniel Lipšic nepripustí, aby sa na Slovensku zneužívalo azylové konanie. Reagoval tak na žiadosť dvoch údajných čečenských teroristov Anzora Šadidoviča Čentieva a Aliho Nurdinoviča Ibragimova o azyl na Slovensku.

Ten sa im na základe rozhodnutia súdov už dvakrát zamietol. „O prípustnosti ich vydania rozhodol Najvyšší súd, Ústavný súd a Európsky súd. Stačilo,“ poznamenal po dnešnom rokovaní vlády. O tom, či ich Slovensko vydá naspäť do Čečenska, nechcel minister dopredu špekulovať. „Je pre mňa neprijateľné, aby sa Slovensko stávalo miestom, kde by mohli legálne pobývať osoby, ktoré sú stíhané za závažnú trestnú činnosť v jednej z krajín Rady Európy,“ zdôraznil Lipšic.

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v septembri odmietol sťažnosť Čečencov, že by ich vydaním na trestné stíhanie do Ruskej federácie došlo k porušeniu ich práv. Podľa neho neexistovali dôvody domnievať sa, že Ibramigov a Čentiev budú v prípade vydania vystavení riziku zlého zaobchádzania alebo trestu. Európsky súd tak rozhodol v prospech SR.

Na základe jeho novembrového verdiktu ich Slovensko zatiaľ nemôže vydať do Ruska. ESĽP totiž predĺžil platnosť predbežného opatrenia z 15. novembra na dobu neurčitú. Jeho pôvodná platnosť bola časovo vymedzená do 23. novembra 2010 do 18.00 h.

Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská potvrdila, že pokiaľ platí predbežné opatrenie štrasburského súdu, tak ich SR nemôže vydať. „Sme to povinní rešpektovať,“ pripomenula.

Slovenskí policajti zadržali oboch Čečencov v roku 2006. Tí mali v roku 2001 v Groznom zabiť dvoch ruských dôstojníkov. Muži prišli na naše územie nelegálne cez hranicu na východe Slovenska.

http://www.sme.sk/c/5649068/nasi-ceceni-sa-boja-mucenia.html

Naši Čečeni sa boja mučenia

Zahraničné osobnosti sa zastali dvojice Čečenov, ktorých od nás žiada Rusko.

BRATISLAVA. Už štyri roky čakajú v slovenskej väzbe a tvrdia, že ak ich vydáme do Ruska, budú ich tam mučiť. O dvojici Čečenov Anzorovi Čentievovi a Alimovi Ibragimovovi by mal zajtra rozhodnúť Európsky súd pre ľudské práva. Štrasburg nateraz vydal iba predbežné opatrenie, aby sme ich nevydávali.

Do tohto termínu nemôže dať ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská (SDKÚ) súhlas na ich vydanie, hoci ešte v polovici septembra Štrasburg sťažnosť posúdil ako neopodstatnenú, a teda súhlasil s ich vydaním do Ruska.

Žitňanská dovčera nepovedala, ako bude postupovať. „Ministerka ešte nerozhodla o vydaní spomínaných osôb do Ruska a zvažuje ďalší postup,“ povedal hovorca ministerstva spravodlivosti Peter Bubla.

Dvoch mužov Moskva viní z banditizmu a pokusu o atentát na úradníkov ministerstva vnútra. Pred Európskym súdom sa im podarilo získať čas.

Hoci Štrasburg už v polovici septembra rozhodol, že Slovensko ich môže vydať, neskôr naše orgány vyzval, aby s tým počkali. A to až dovtedy, kým si nevypočujú svedectvo neúspešného čečenského žiadateľa o azyl, ktorého mali po vyhostení zo Slovenska v Rusku mučiť.

V mene Čentieva a Ibragimova začali na našu vládu apelovať mnohí ľudskoprávni aktivisti. Ozval sa ruský disident Viktor Fajnberg aj fínska europoslankyňa Heidi Hautala, ktorá šéfuje podvýboru pre ľudské práva. Pridali sa aj belgickí europoslanci Bart Staes a Frieda Brepoels.

Český exminister pre ľudské práva Michael Kocáb napísal aj premiérke Ivete Radičovej a stretol sa s viacerými členmi vlády. Navrhuje, aby obaja Čečeni dostali humanitárny azyl.

Nový svedok mučenia

Obhajoby Čentieva a Ibragimova sa medzitým namiesto Martina Škamlu chopili ľudskoprávni aktivisti Hana Demeterová z českej mimovládky Pomoc jednému človeku a Imran Ežiev, nemecký azylant, poradca belgického europoslanca Barta Staesa.

Štrasburg pred týždňom požiadali, aby vydal predbežné opatrenie a zakázal dočasne Slovensku oboch vydať do Ruska.

Prípad Čentiev

  • zadržali ho vo februári 2006, je vo väzbe v Leopoldove,
  • apríl 2006: žiadosť Ruska o vydanie,
  • marec 2009: Ústavný súd súhlasí s vydaním,
  • september 2010: ESĽP zamieta sťažnosť ako neprijateľnú, v novembri vydáva predbežné opatrenie.

Prípad Ibragimov

  • zadržali ho v januári 2006, je vo väzbe v Košiciach,
  • apríl 2006: žiadosť Ruska o vydanie,
  • december 2008: Ústavný súd sťažnosť odmieta, vydanie pripúšťa,
  • september 2010: ESĽP zamieta sťažnosť, v novembri vydáva predbežné opatrenie.

Čečeni novú sťažnosť postavili na tom, že im nebola poskytnutá účinná obhajoba. Tvrdia, že Škamla nepracoval efektívne a nepredložil celý rad dôležitých dôkazov, ktoré svedčia o tom, že im v Rusku hrozí mučenie a zlé zaobchádzanie.

Tvrdia, že Škamla nepredložil svedectvo bývalého utečenca z Čečenska, ktorý v minulosti neúspešne žiadal na Slovensku o azyl. Po jeho vyhostení ho vraj v ruskej väznici mučili.

Tento fakt pripustil ešte vo svojom pôvodnom rozhodnutí aj Európsky súd, keď písal, že sťažovatelia chceli predložiť písomné vyjadrenie tohto utečenca aj s relevantnými lekárskymi správami. „Žiadne takéto dokumenty neboli predložené,“ konštatoval Štrasburg.

Čentiev a Ibragimov sa sťažujú aj na to, že si od nich Škamla vypýtal za služby peniaze, hoci pôvodne mal pracovať bezplatne.

Od príbuzných si podľa nich nechal poslať 500 a 200 eur, na zastupovanie v Štrasburgu mu v ich mene údajne posielal peniaze jeden ich priateľ, žiadateľ o azyl z Francúzska.

Škamla sa zatiaľ odmietol k všetkým obvineniam vyjadriť. „Európsky súd novú sťažnosť ešte rieši, som viazaný mlčanlivosťou a nerád by som dal vyjadrenie, ktoré by mohlo prípadne pánov Čentieva a Ibragimova poškodiť,“ povedal právnik s tým, že sa bez problémov vyjadrí po konečnom verdikte.

Čentieva a Ibragimova obvinila ruská prokuratúra z banditizmu a pokusu o atentát na úradníkov ministerstva vnútra v Groznom v roku 2001. Obaja tvrdia, že ide o vymyslené obvinenie postavené na svedectve mučeného svedka.

Čečena ukryl český senátor

Podobný prípad riešili začiatkom roka Česi. Senátor Jaromír Štětina vtedy využil svoju imunitu a ukrýval priateľa bývalého čečenského prezidenta, ktorému Česko odmietlo udeliť azyl.

Tak ako v prípade Čečenov na Slovensku, aj vtedy zasiahol hudobník a minister pre ľudské práva Michael Kocáb, ktorý nechal úradom prípad prešetriť. Čečen tak mohol opäť zažiadať o azyl.

Kocáb: Dajte im humanitárny azyl

Za Čečenov sa postavil aj český exminister pre ľudské práva MICHAEL KOCÁB.

Oslovili ste premiérku Ivetu Radičovú a členov vlády. Dostali ste odpoveď?

„Stretol som sa s pochopením a ochotou vyriešiť situáciu korektne. Pani premiérke som navrhol, aby bol obom pánom udelený humanitárny azyl. V súčasnom Čečensku totiž prebiehajú ťažké politické perzekúcie.“

Nemá sa Slovensko riadiť verdiktom Štrasburgu?

„Má. Európsky súd však rozhodol len o neprijateľnosti sťažností oboch pánov proti Slovensku. Nič viac. Keď sa objavili nové skutočnosti, ktoré sme súdu predložili, zmenil svoje pôvodné rozhodnutie a vydal predbežné opatrenie, ktorým zaväzuje Slovensko Ibragimova a Čentieva do Ruska nevydávať až do prijatia ďalších krokov.“

Ako Európsky súd rozhoduje o vydávaní do Ruska?

„Pokiaľ sa týka občanov Ruskej federácie čečenskej národnosti, mal by súd konať s krajnou obozretnosťou.“

Nepostačí záruka, že slovenskí zástupcovia odsledujú ich proces?

„Bohužiaľ, nie. Zo správ vládnych aj mimovládnych organizácií, ako aj z rozsudkov Štrasburgu vyplýva, že bojovníkom v čečensko-ruskom konflikte v Rusku hrozí perzekúcia. Ani garancie ruskej generálnej prokuratúry nezaručujú, že sa dočkajú spravodlivého súdu.“

http://komentare.sme.sk/c/5649070/stlpcek-mariana-leska-europska-krajina.html

Stĺpček Mariána Leška: Európska krajina

Prípad utečencov Čentieva a Ibragimova nasvedčuje tomu, že Radičovej vláda chce, aby sa Slovenská republika správala ako európska krajina, ako štát pod jurisdikciou Európskeho súdu pre ľudské práva. Komu to pripadá ako samozrejmosť, mýli sa, lebo pred pol rokom republika postupovala inak.

Napriek tomu, že Európsky súd pre ľudské práva vydal v auguste 2008 predbežné opatrenie, že republika musí pozdržať vydanie Mustafu Labsiho do Alžírska, ministerstvo vnútra vedené Robertom Kaliňákom v apríli 2010 Labsiho vyhostilo. Ministerstvo vtedy otvorene priznalo, že ho vyhostilo „aj s rizikom možného porušenia práva“

a dodalo, že pokuta za takéto konanie je iba „pár tisíc“.

Nijaký minister, vláda ani štát nesmú na seba brať „riziko možného porušenia práva“ kohokoľvek. To, že sa teraz republika nepoponáhľala s vydaním do Ruska, že si počká na rozhodnutie Európskeho súdu a zariadi sa podľa neho, je postup hodný európskej krajiny.

22.11.2010

http://komentare.sme.sk/c/5653976/alibizmus-ako-kaukaz.html

KOMENTÁR PETRA MORVAYA


Alibizmus ako Kaukaz

Nevieme, čo sa presne skrýva pod formuláciou, že u nás väznení Čečeni Ibragimov a Čentiev v niektorej z posledných rusko-čečenských vojen bojovali na strane povstalcov proti Moskve.

Odtiaľto, zo Slovenska, najskôr nikdy nebudeme môcť uspokojivo rozhodnúť, či sú to obyčajní banditi a teroristi, ako tvrdí Moskva, alebo bojovníci za slobodu, ako tvrdia ich obhajcovia. To totiž nie je vec pohľadu a ideológie, ako sa občas tvrdí, ale najmä toho, koho si kto vyberá za cieľ svojich útokov.

Ak niekto vylúpi banku alebo nechá zámerne vybuchnúť bombu v húfe žien a detí, je bandita či terorista nezávisle od toho, ako svoj čin odôvodňuje. Ak bojuje za demokratickejšie pomery s ozbrojenými jednotkami snažiacimi sa na večné časy okupovať jeho krajinu a udržať tam diktatúru, možno ho nazvať bojovníkom za slobodu.

Dalo by sa teda pochopiť váhanie slovenských úradov, že obom mužom nechcú dať rovno humanitárny azyl, ako premiérke Radičovej odporúčal český exminister pre ľudské práva Kocáb. Je však možné, že im nakoniec aj tak nič iné nezostane – vôbec najhorším riešením by totiž bolo oboch mužov vydať do Ruska.

Pre nedostatok dôveryhodných informácií ich vinu možno nikdy nebudeme môcť spravodlivo posúdiť u nás. Môžeme však na základe mnohých príkladov s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vedieť, že sa im spravodlivého súdu určite nedostane v Rusku.

V právnom štáte by malo platiť, že je lepšie nechať bežať desiatich vinníkov, než nespravodlivo odsúdiť jedného nevinného.

To isté by malo platiť aj pre vydávanie ľudí, ktorých rozsudok majú doma bez ohľadu na prípadnú vinu či nevinu napísaný už dopredu. To však vie slovenská vláda aj bez európskeho súdu v Štrasburgu, a ak naň napriek tomu čaká, je to čistý alibizmus.

http://www.sme.sk/c/5652803/cecenov-sa-zatial-strasburg-zastal.html

Čečenov sa zatiaľ Štrasburg zastal

Pokiaľ Slovensko nerozhodne o azyle pre čečenských utečencov, nemôžeme ich vydať Rusku. Rozhodol o tom Štrasburg, ktorý bude mať v prípade aj tak posledné slovo.

Agentúrne spravodajstvo sme o 16:30 nahradili autorským článkom denníka SME.

BRATISLAVA. Ali Ibragimov a Anzor Čentiev zažili po vyše štvorročnom zadržiavaní v slovenskej väzbe prvé, i keď malé, víťazstvo na súdoch.

„Obrovskú radosť“ urobilo ich právnym zástupcom, ľudskoprávnym aktivistom Hane Demeterovej a Imranovi Ežievovi rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z utorka. Dal im opäť nádej, že nakoniec nebudú vydaní na trestné stíhanie do Ruska.

Keďže Demeterová a Ežiev sú novými zástupcami oboch Čečenov, nemohli sa zatiaľ s nimi do väzby spojiť. O pozitívnej správe zo Štrasburgu preto ešte zrejme nevedia. Dozvedia sa ju asi až z médií.

Štrasburg sa rozhodol predĺžiť svoje predbežné opatrenie o tom, že obaja Čečeni nemôžu byť vydaní, na neurčito. Zároveň chce vedieť, ako sa skončí konanie o ich žiadosti o azyl, o ktorý požiadali 10. novembra z humanitárnych dôvodov.

Čečeni dosiahli predbežné opatrenie vďaka novej sťažnosti, ktorú poslali súdu po tom, ako v septembri ich pôvodnú sťažnosť neprijal. Znamenalo to, že ich Slovensko môže vydať Moskve. Obaja sa ale bránia, že ako bývalým povstalcom bojujúcim za nezávislosť Čečenska im hrozí v Rusku mučenie.

Teraz sa pred európskym súdom sťažujú, že im slovenský advokát Martin Škamla neposkytol adekvátnu obhajobu. Doplnili aj nové svedectvá s dôkazmi o mučení iných Čečenov. Môžu tak dosiahnuť zvrat vo svojom prípade.

ESĽP už nebude prihliadať na ich predchádzajúcu neúspešnú sťažnosť, ale zaoberať sa bude už len novými skutočnosťami. Ak teda aj neuspejú na Slovensku so svojou žiadosťou o azyl a zotrvajú na sťažnosti v Štrasburgu, konečné slovo v ich prípade bude mať ESĽP, hovorí zástupkyňa Slovenska pred súdom Marica Pirošíková.

„Je to ľudské rozhodnutie,“ reagovala Demeterová. Spolu s Ežievom si boli vedomí toho, že európsky súd sa už ich prípadom nemusel po druhý raz zaoberať.

„Pri stanovisku, s akým sme sa od predstaviteľov slovenskej politickej scény stretli veríme, že chlapci vydaní nebudú,“ hovorí Demeterová, podľa ktorej je však rovnako dôležité, aby aj verejnosť pochopila, čo sa okolo Čentieva s Ibragimovom odohralo.

Aby ľudia pochopili, že „z kaukazského mlynčeka na mäso sa málokomu podarí vymaniť, pretože ruské orgány okolo Čečenov rozpútali takú mediálnu kampaň, že vyzerajú ako národ nejakých netvorov. Opak je ale pravdou.“

Minister vnútra Daniel Lipšic z KDH včera po rokovaní vlády ale pozitívny signál pre Čečenov nevyslal. Podľa TASR uviedol, že nepripustí, aby sa na Slovensku zneužívalo azylové konanie.

„O prípustnosti ich vydania rozhodol Najvyšší súd, Ústavný súd a Európsky súd,“ stačilo. Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská z SDKÚ v minulosti potvrdila, že so svojím rozhodnutím o vydaní Čečenov chce počkať na skončenie azylového konania.

Čentiev aj Ibragimov sa sťažujú na predchádzajúceho zástupcu aj preto, že im pôvodne mal poskytnúť bezplatnú právnu pomoc a potom si vypýtal peniaze. Pirošíková upozorňuje, že aj v konaní pred ESĽP majú sťažovatelia možnosť vypovedať plnú moc právnemu zástupcovi. Môžu tiež požiadať o bezplatnú právnu pomoc.

O nej rozhoduje predseda komory, ak je presvedčený, že je nevyhnutná pre riadny priebeh konania pred komorou a že sťažovateľ nemá dostatok prostriedkov na úhradu všetkých trov alebo ich časti. Sťažovateľ musí vyplniť príslušné vyhlásenie, v ktorom uvedie všetky svoje príjmy, pričom údaje musia byť overené našimi príslušnými úradmi.

http://www.sme.sk/c/5734293/utecencov-vaznia-ako-zlocincov.html

Utečencov väznia ako zločincov

Na zákerných zločincov zákon myslí, na utečencov nie. Čečeni, ktorí bojovali proti Rusom, u nás už takmer päť rokov sedia vo väzbe. Možno ich tam držať neobmedzene.

BRATISLAVA. Ak polícia dolapí podozrivého zo zákernej vraždy či z iného obzvlášť závažného zločinu, vo väzbe môže stráviť najviac päť rokov. Ak ho dovtedy nestihnú súdy odsúdiť, na rozsudok si počká na slobode.

Pri utečencovi, ktorého si pre trestné stíhanie vyžiada domovská krajina, zákony lehoty nepoznajú.
Príkladom sú dvaja čečenskí utečenci Anzor Čentiev a Ali Ibragimo, ktorí sú vo väzbe od januára a februára 2006.

Advokátka: Týrate ich

„Je to nedokonalosť národnej legislatívy, ktorá je porušením medzinárodného práva,“ tvrdí česká ľudskoprávna aktivistka a právna zástupkyňa oboch Čečenov pred Európskym súdom pre ľudské práva Hana Demeterová.

Spomenula to aj v sťažnosti v Štrasburgu, ktorý upozornila, že takmer päťročný pobyt oboch vo väzbe bez toho, aby vedeli, čo ich čaká, je „neodškriepiteľným psychickým týraním“.

Je to podľa nej v rozpore s Európskym dohovorom pre ľudské práva, ktorý hovorí, že nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Hovorca ministerstva spravodlivosti Peter Bubla oponuje, že naša právna úprava vychádza z medzinárodných záväzkov Slovenska.

To, že dĺžka vydávajúcej väzby nie je obmedzená, obhajuje aj tým, že ju ovplyvňujú aj iné konania, napríklad azylové konanie, prípadne konanie pred ESĽP, počas ktorých „extradičné konanie spočíva“.

Rusko: Sú to banditi

O vydanie Čečenov požiadalo Rusko, kde ich obvinili z banditizmu a pokusu o atentát na úradníkov ministerstva vnútra v Groznom pred desiatimi rokmi.

Obaja sa boja, že ich doma budú mučiť. Tvrdia, že ide o vymyslené obvinenie. Bojovali na strane povstalcov proti ruskej okupácii.

Vydaniu sa bránili najskôr žiadosťou o azyl, potom sťažnosťami do Štrasburgu.  Kým ich tam zastupoval slovenský právnik Martin Škamla, neuspeli. Podľa nich aj preto, lebo zadržiaval dôležité dôkazy o ich možnom mučení.

Keď sa ich zástupkyňou stala Demeterová spolu s nemeckým azylantom Imranom Ežievom, Európsky súd pre ľudské práva vydal predbežné opatrenie, podľa ktorého ich nesmieme vydať, kým sa opäť nerozhodne o ich žiadosti o azyl.

Nemajú právnika

Kým sa tak stane, budú zrejme stále vo väzbe. Hoci by obaja radi požiadali o prepustenie z väzby, narazili na problém. Zatiaľ nenašli právnika, ktorý by im takúto žiadosť napísal. Demeterová a Ežiev ich zastupujú len v Štrasburgu.

Česká aktivistka hovorí, že slovenské zákony sú predsa len trochu iné ako české a aj pre vzdialenosť by bolo lepšie, keby ich na Slovensku zastupoval slovenský právnik.

Keď sa začali zaujímať o pomoc, ozvali sa im len z Ligy pre ľudské práva. Táto organizácia však spolupracuje aj so Škamlom, ktorý podľa Čečenov pred Štrasburgom tajil dôležité svedectvá. Predložili ich až Demeterová s Ežievom, a dosiahli, že oboch Slovensko stále nevydalo. Aktivistka nevie, ako by Čečenom pomohla.

Ministerstvo spravodlivosti hovorí, že aj žiadosť o prepustenie z väzby je súčasťou extradičného konania. Majú teda nárok na povinnú obhajobu, čo znamená štátom prideleného právnika.

Čečenom sa domov vrátiť nechce, boja sa ruského mučenia.

Foto: ARCHÍV TASR

http://korzar.sme.sk/c/5746165/cecensky-bojovnik-sa-pobil-v-kosickej-vazbe.html

Čečenský bojovník sa pobil v košickej väzbe

S Čečencom, ktorého chcú Rusi súdiť za smrť svojich vojakov, sa začal proces v Košiciach. Vo väzbe ťažko zranil iného väzňa.

KOŠICE. Čečenský utečenec Ali Nurdinovič Ibragimov (33), ktorý takmer päť rokov čaká vo väzbe v Košiciach na to, či ho Slovensko vydá na trestné stíhanie do Ruska, má ďalší problém. Za bitku so spoluväzňom ho začal súdiť Okresný súd Košice I.

Ibragimova zadržala polícia na našom území v apríli 2006, keď nelegálne prekročil východnú hranicu a odvtedy je v takzvanej vydávacej väzbe. O jeho vydanie žiada ruská generálna prokuratúra, ktorá ho obvinila z usmrtenia dvoch príslušníkov špeciálnych jednotiek OMON ruského ministerstva vnútra. Muži zahynuli v júni 2001 počas prestrelky na jednej z križovatiek v Groznom.

Spor o stoličku

Čečen sa dostal do konfliktu s naším občanom v máji 2010 v čakárni väzenskej ambulancie. Pohádali sa o stoličku. Podľa obžaloby Ibragimov muža kopol do brady a potom dvakrát udrel päsťou do tváre. Prokuratúra skutok posúdila ako ťažkú ujmu na zdraví, keďže napadnutému zlomil sánku.

„Nazdával sa, že poškodený na neho nadáva, tak ho kopol nohou do ramena a dal mu dve rany otvorenou rukou do zadnej časti hlavy. Celý incident si po chvíľke vyjasnili, poškodený mu povedal, že to nebude hlásiť,“ zhrňuje výpoveď Čečenca obžaloba.

Súd plánoval pojednávanie otvoriť včera, ale musel ho odročiť na koniec februára. Ibragimov nechcel, aby ho zastupovala pridelená obhajkyňa a v piatok si zvolil iného advokáta. Ten ešte súdu nepredložil plnú moc na zastupovanie.

Ibragimov: Bola to vojna

Ibragimov u nás žiada o azyl. Migračný úrad jeho prvú žiadosť v roku 2007 zamietol, rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Košiciach. Na pojednávaní vtedy Čečenec hovoril, že v roku 2001 bojoval ako radový vojak Čečenskej národnej gardy.

„Nikto nevie, či som tých dvoch zabil ja, alebo niekto druhý. Bola to prestrelka vojakov. Ak by som v boji neplnil príkazy veliteľov, vojenský tribunál by ma dal zastreliť,“ povedal. Tvrdil, že v Rusku mu hrozí mučenie.

Súd však dospel k záveru, že Ibragimova nemožno považovať za vojaka, na ktorého platia medzinárodné dohovory. „Skutok, z ktorého je podozrivý, sa stal po oficiálnom skončení takzvanej druhej čečenskej vojny. Mohol potom využiť amnestiu, ďalej sa však zúčastňoval povstaleckých bojových akcií,“ hovorila sudkyňa v auguste 2007.

Štrasburg sa ho zastal

Konanie o opakovanej žiadosti Čečenca o azyl nie je ukončené. Vlani v novembri Európsky súd pre ľudské práva, na ktorý si Ibragimov a ešte jeden čečenský občan zadržiavaný na Slovensku podali sťažnosť, vydal predbežné opatrenie, že cudzinci nesmú byť do jeho rozhodnutia vydaní do Ruskej federácie.

Ak by odpadla táto prekážka, pred nútenou cestou do Ruska môže Ibragimova paradoxne ochrániť začínajúci súdny proces v Košiciach. Do jeho ukončenia by Slovensko mohlo

vydanie Čečenca Moskve odkladať.

Ibragimov mal sedemnásť, keď sa začal rusko-čečenský konflikt. Vo svojich podaniach tvrdí, že jeho brata bezdôvodne zastrelili a telo spálili v aute. On potom ušiel do hôr.

Ali Ibragimov. V roku 2007 sa na košickom súde snažil zvrátiť rozhodnutie o zamietnutí azylu. Teraz ho budú súdiť za ujmu na zdraví.

Foto: Veronika Janušková

http://www.sme.sk/c/5773246/hladanemu-cecenovi-azyl-nedame.html

Hľadanému Čečenovi azyl nedáme

Migračný úrad zastavil azylové konanie  čečenského bojovníka. Uveril zárukám Ruska, že mu nehrozí mučenie.

BRATISLAVA. Slovenskí azyloví úradníci neuverili Čečenovi Alimu Ibragimovi ani mimovládkam, ktoré sa ho zastali. Migračný úrad pred dvomi týždňami jeho azylové konanie zastavil. Čečen má dvadsať dní na odvolanie.

Slovensko zamietlo Ibragimovi už druhú žiadosť.  Úrad tvrdí, že sa len snaží vyhnúť súdu v Rusku, kde ho obvinili z banditizmu a z útoku na policajtov v Groznom.

Rozhodujúce boli záruky ruskej prokuratúry,  vraj sa nemusí obávať mučenia a „vie mu zabezpečiť prijateľné podmienky“ vo väznici.

„Priala by som tie prijateľné podmienky všetkým, ktorí s touto citáciou súhlasili. Na zmenu názoru by im stačila menej ako hodina,“ tvrdí ľudskoprávna aktivistka Hana Demeterová z českej organizácie Pomoc jednému človeku.

Spolu s nemeckým azylantom Imranom Ežievom dosiahli, že Európsky súd pre ľudské práva vydal predbežné opatrenie, ktorým Slovensku zakázal Ibragima vydať.

Demeterová aj ďalší zahraniční aktivisti vrátane bývalého českého ministra pre ľudské práva Michaela Kocába sú rozčarovaní tým, že na Slovensku nezavážili nové svedectvá o hrozbe mučenia v Rusku. Tieto dôkazy pritom stačili Štrasburgu na predbežné opatrenie.

Aktivisti argumentujú aj vyhlásením Európskeho parlamentu, že „množstvo procesov a súdnych konaní z posledných rokov vyvolalo pochybnosti ohľadom nezávislosti a nestrannosti súdnych inštitúcií Ruskej federácie“.

Demeterová hovorí, že už aj v Česku úradníci potvrdili, že Kaukazania sú v Rusku prenasledovaní a šikanovaní.

Vo vydávacej väzbe na Slovensku je už takmer päť rokov aj ďalší čečenský bojovník Anzor Čentiev. Aj jeho azylové konanie sa  skončí zrejme rovnako.

Takýto postup migračných úradníkov naznačoval už minister vnútra Daniel Lipšic z KDH, ktorý vraj nedovolí zneužívanie azylového konania.

Aktivisti sa preto spoliehajú najmä na Štrasburg. Čečenov tam budú zastupovať aj Oľga Ceitlina z organizácie Memorial a predseda Európskej asociácie ľudskoprávnych advokátov Bill Bowring, ktorí majú za sebou viacero úspešne skončených „čečenských“ prípadov.

sobota 19. 2. 2011 | Veronika Prušová

utorok 1. 2. 2011 | rok

http://www.sme.sk/c/5778185/cecen-ide-po-konfliktoch-pred-sud.html

Čečen ide po konfliktoch pred súd

Alimu Ibragimovi pribudli za posledný rok dve obvinenia, ale podľa lekára je na tom psychicky dobre.  Čaká ho súd, podporia ho zo zahraničia.

BRATISLAVA. „Som tu už skoro päť rokov a všetko mi už ide na psychiku. Mám aj nervy, nie som zo železa,“ priznal vlani v decembri pred vyšetrovateľom Čečen Ali Ibragimov, ktorý je vo vydávacej väzbe.

Žiada ho Rusko, obvinilo ho z banditizmu a útoku na dvoch ruských policajtov v Groznom.

Ibragimov vypovedal k incidentu z leta, keď napadol po prehliadke cely dozorcu. Údajne sa ho pokúsil škrtiť, v čom mu ostatní dozorcovia zabránili. Zhodne to potvrdili pred vyšetrovateľom.

Niekoľko protirečení

Protirečili si s Čečenom aj ich napadnutým kolegom. Ibragimov tvrdí, že dozorcovi dal len ruky na hruď a povedal mu, aby odstúpil. Napadnutý dozorca potvrdil, že ho Čečen za krk nechytil.

„Nie, lebo nestihol, ale ruky už som doslova na krku cítil a v poslednej chvíli pred zovretím som útok odvrátil,“ vypovedal.

Napriek protirečeniam prokurátor podal na súd obžalobu. Je už druhá za posledný rok. V prvom prípade mal pred rokom napadnúť spoluväzňa.

Väzenský lekár napriek napadnutiam v novembri zhodnotil Ibragimov psychický stav ako dobrý a tak hodnotil aj jeho správanie. Pozitívny posudok dostal aj od vedenia väznice.

Ibragimov tvrdí, že v poslednom roku sa začal viac sťažovať na zdravotné problémy vrátane psychických.

Demeterová hovorí, že už v novembri lekár sľuboval, že Ibragimovovi zariadi vyšetrenie. Nestalo sa. Neposkytli mu ani pomoc psychológa, o ktorú vraj dlho už žiada.

Bubla hovorí, že keby vraj o pomoc požiadal, tak ju dostane. Rovnako obhajuje aj to, že bol Ibragimov väčšinu z piatich rokov väzby sám na cele. Vraj o to sám žiadal.

Podpora zo zahraničia

Ibragimova, ktorému migračný úrad neudelil azyl, prídu koncom februára podporiť na súd do Košíc aktivisti zo zahraničia. Čeliť bude obžalobe za napadnutie spoluväzňa.

Prísť má český exminister pre ľudské práva Michael Kocáb, ruský disident Viktor Fajnberg, nemecký azylant Imran Ežiev, ktorý je poradcom belgického europoslanca Barta Staesa. Ten o prípade hovoril s kolegami v Európskom parlamente.

streda 23. 2. 2011 | Veronika Prušová

Příloha č.2:

Předsedkyni vlády Slovenské republiky

Prof. PhDr. Iveta Radičová

Vážená paní předsedkyně vlády,

předně bych Vám chtěl pogratulovat k Vaší funkci, ve které můžete naplnit alespoň část předsevzetí z období „Sametové revoluce“ a udělat pro Slovensko mnoho dobrého.  Jsem také rád, že nám Vaše politická reprezentace udělila lekci a Vy jste se stala první ženou ve funkci slovenské premiérky, zatímco ČR nemá v nové vládě ani jednu ženu. Upřímně Vám přeji mnoho úspěchů, i když vím, že v současné ekonomicky a lidsko-právně turbulentní době to nebudete mít jednoduché.

Paní premiérko, obracím se na Vás ve věci vydání k trestnímu stíhání do země původu pánů Aliho Ibragimova a Anzora Chentieva, občanů Ruské federace, čečenské národnosti. Oba se toho času nachází ve vazebních věznicích. Věc byla postoupena ESLP: Application no. 21022/08 a Application no. 519464/5, stanovisko k ní vydáno dne 23. října 2010. Do případu se následně vložila řada mezinárodních autorit z oblasti lidských práv, které protestovaly proti vydání obou Čečenců do RF.

V prvním listopadovém týdnu mne požádali o pomoc v této věci pan Imran  Ezheev a paní Hana Demeterová. Sešel jsem se s nimi a druhý den jsme odcestovali do Bratislavy, kde jsme ve svých vystoupeních na panelu s ruskými disidenty společně s Viktorem Fajnbergem zásadně  protestovali proti nedobrovolnému vyhoštění Čečenců do RF. Během této návštěvy a návazně jsem hovořil s místopředsedou slovenské vlády Rudolfem Chmelem, ministryní spravedlnosti Lucií Žitňanskou, státní tajemnicí  ministerstva spravedlnosti Marií Kolíkovou  a  dalšími. Setkal jsem se s pochopením a ochotou vyřešit celou situaci korektně a citlivě. Spojil jsem se také s dosavadním advokátem obou cizinců Martinem Škamlou, kterého jsem informoval o naší aktivitě.  Výsledkem této cesty bylo rozhodnutí  o neprodleném podání nové žádosti k ESLP o přijetí předběžného opatření. Tohoto úkolu se ujali oba mí přátelé, kteří mne na cestě do Bratislavy provázeli.

Objevily se totiž nové skutečnosti, na základě kterých ESLP průlomově změnil své původní rozhodnutí o nepřijatelnosti žaloby, a to dne 15. listopadu 2010: Application no.65916/10. ESLP tímto vydal předběžné opatření, kterým zavazuje Slovenskou republiku pány Ibragimova a Chentieva do RF nevydávat až do přijetí dalších kroků.

Mezi tyto nové skutečnosti patří mnohočetná svědectví o riziku těžké perzekuce obou Čečenců po jejich návratu do země původu, zásadní procesní pochybení při jejich obhajobě na Slovensku, neúměrně dlouhá vazba a také velmi špatný zdravotní stav obou zadržených. P. Chentiev přišel o levé oko při bombardování v Čečensku v r.2000, v hlavě a ruce mu zůstaly střepiny, které v tehdejších podmínkách nebylo možné vyoperovat. P. Ibragimov trpí více než 15 let žaludečními vředy. K tomu se přidaly v období více než 4,5letého pobytu ve věznicích Košice a Leopoldov další zdravotní problémy, související také s obrovským psychickým vypětím z dlouhodobého vazebního pobytu a různými výsledky vlekoucích se soudních řízení „vydat nebo nevydat“. Z těchto alarmujících faktů vyplývá i můj návrh, aby byl oběma pánům udělen humanitární azyl.

Vím, že za tato pochybení nese plnou odpovědnost minulá vláda a že Vy jste tento případ pouze „zdědila“. Bude to ale Vaše vláda, která rozhodne o dalším osudu obou pánů. Udělením humanitárního azylu by došlo k uzavření této komplikované záležitosti formou, která by byla, dle mého názoru, všeobecně akceptovaná a mezinárodním lidsko-právním společenstvím vysoce oceněná.

Vážená paní předsedkyně,

dovolte mi krátké zamyšlení nad současnou situací v Rusku, ve světle zkušeností, které jsem posledních letech získal ve funkci ministra pro lidská práva ve dvou vládách v průběhu českého předsednictví EU.

Obě naše republiky historie poučila, že Rusko je zemí, která prosazuje své politické a ekonomické zájmy často mocensky. Rusové se sami cítí být součástí Evropy, v tomto duchu jsou vedena i všechna důležitá politická jednání ruských politiků s představiteli západních zemí. Ruská kultura je nám nepochybně blízká, není však správné pojímat Rusko jako homogenní zemi a opomíjet kulturní a společenské odlišnosti ostatních nerusky mluvících obyvatel této velké a strategicky významné země. Diametrální odlišnosti menšinových kultur měly za následek dlouhodobé potlačování národních identit v historii carského Ruska, Sovětského svazu a nyní bohužel i v krátké historii Ruské federace.

Právo národů na sebeurčení, politická práva, náboženská svoboda, respekt k odlišnému přesvědčení či etnickému původu, svoboda slova a zejména právo na lidskou důstojnost, které je vyzařujícím jádrem civilizačního a sociálního pokroku, od něhož všechna práva vycházejí – a jímž jsou i poměřována – to všechno jsou premisy, které podmiňují moderní demokratický stát 21. století. Mluvíme-li o modernizaci Ruska, je ale tato postavena na pragmatickém a často i přezíravém přístupu k národnostním menšinám. Ústřední orgány se snaží zajistit klid a pořádek v oblastech jako jsou Čečna, Ingušsko, Dagestán či Severní Osetije prostřednictvím posílení pravomocí lokálních samospráv. Pokud není tento princip uplatněn v přísně demokratických a transparentních podmínkách, nejlépe pod dohledem zahraničních pozorovatelů, hrozí svévolným zneužitím moci a nastolením lokálních krutovlád, které se zcela vymknou kontrole ústředních orgánů.

Konkrétně v Čečně k tomu, bohužel, došlo. Moskvou podporovaný prezident Kadyrov nastolil faktickou tyranií místního obyvatelstva, jež je neustále udržováno ve strachu z ozbrojených skupin, které sebemenší projev nesouhlasu s Kadyrovovým režimem potlačují krutými represemi. Děje se tak vlastně v době, kdy válečný konflikt v Čečně byl zažehnán a Rusko přistoupilo k tzv. normalizaci. Přes vyhlášené amnestie dochází prokazatelně k porušování lidských práv, zejména k únosům civilistů, k mučení, znásilňování, nelidskému a ponižujícímu zacházení ze strany státních i nestátních silových struktur a k plánovaným brutálním vraždám. Pokud politické vedení Ruské federace neprodleně neukončí Kadyrovovu krutovládu a definitivně se nerozžehná s prvky carsko-bolševické imperiální politiky, Rusko se nezařadí mezi moderní demokracie 21. století.

Nebude-li plánovaný ekonomický rozvoj severokavkazských oblastí doprovázen stejně intenzivním rozvojem v oblasti lidských práv a  nastolením elementárních občanských jistot, nepřinese výsledek.

Počátkem května 2010 mne v Praze navštívila paní Světlana Gannuškina a obrátila se na mne s naléhavou žádostí, aby naše republika bezpodmínečně a s okamžitou platností zastavila jak deportace tak vydávání etnických Čečenců do Ruska vzhledem k bezprecedentnímu porušování lidských práv ze strany státních orgánů Čečenské republiky. Vylíčila mi otřesné skutečnosti, které jsou v současné Čečně každodenní realitou a po návratu do Moskvy mi napsala alarmující dopis o perspektivách, které by, dle jejího názoru, čekaly Čečence po nuceném návratu z České republiky do Ruské federace.

Podobné a mnohdy i otřesnější svědectví a lidsko-právní katastrofě v Čečensku přinášejí zprávy ministerstva zahraničí USA, UNHCR, nezávislých novinářů, lidsko-právních organizací Memorial, Amnesty international USA, nebo Americké asociace Židů ze zemí bývalého Sovětského Svazu, a konečně i Rady Evropy. Současný ministr zahraničí, pan Karel Schwarzenberg o situaci na Kavkazu prohlásil, že je vážnější, než se můžeme domnívat. Schwarzenberg apeloval v duchu „jestli nám bylo pomoženo v letech 1948, 1968 a mnoho našich lidí našlo azyl v jiných zemích, kde si mohli vybudovat bezpečnou existenci, měli bychom pomáhat i my“. Rozhodl jsem se tedy  bezodkladně svolat Výbor pro práva cizinců a Radu vlády pro lidská práva a zahájit exekutivní proces, který vyústil v návrh na usnesení Vlády ČR, kterým se ukládá „ministru vnitra zajistit, aby žadatelé o mezinárodní ochranu z Čečenska nebo žadatelé čečenského původu, jejichž žádost byla odmítnuta, jakož i další cizinci z Čečenska nebo čečenského původu, byli navraceni do Ruské federace striktně na základě dobrovolnosti“.

Podporu mému postupu vyjádřila předsedkyně podvýboru pro lidská práva Evropského parlamentu paní Heidi Hautala, dále zástupci RE, Norského helsinského výboru, organizace  Memoriálu,  lidskoprávní aktivisté z Čečenska a řada dalších.

Vážená paní premiérko, dovoluji si Vám zaslat přílohy, které situaci detailněji osvětlí a budu doufat, že můj návrh, aby byl oběma pánům udělen humanitární azyl, posoudíte příznivě.

S pozdravem a úctou

Michael Kocáb

exministr pro lidská práva

Praha, 19. listopadu 2010

Přílohy:

1. Dopis p. Heidi Hautaly, předsedkyně podvýboru pro lidská práva Evropského parlamentu a poslanců EP ministryni Žitňanské

2. Dopis gen. sekretáře Norského helsinského výboru ministryni Žitňanské

3. Dopis Světlany Gannuškinové, členky Rady pro lidská práva prezidenta RF a členky vedení organizace Memorial

Příloha č.3:

Migračný úrad MV SR

Pivonková 6

812 72 Bratislava

Účastník konania:              Anzor Šadidovič Čentiev, nar. 28.8.1983, štátna príslušnosť Ruská federácia, krajina pôvodu Čečensko, Ruská federácia

t.č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove

V zastúpení:                         JUDr. Daša Knošková, Slovenská humanitná rada, Páričkova 18, 821 08 Bratislava

Správny orgán:                   Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,

Pivonková 6, 812 72 Bratislava

Vec:                                       Rozklad proti rozhodnutiu Migračného úradu MV SR ČAS: MU-665-52/PO-Ž-2010 zo dňa 9.2.2011

Prílohy:

  1. Splnomocnenie
  2. Kópia rozhodnutia Migračného úradu MV SR ČAS: MU-665-52/PO-Ž-2010 zo dňa 9.2.2011
  3. Kópia časti rozhodnutia Ministerstva vnitra ČR, Odbor azylové a migrační politiky zo dňa 21.12.2010, Č.j. OAM-280/ZA-12-P08-2010
  4. Kópia rozhodnutia ESĽP zo dňa 15.11.2010 a 23.11.2010

I.

Právnej zástupkyni účastníka konania bolo dňa 17.2.2011 doručené rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra SR (ďalej len „správny orgán“), ČAS: MU-665-52/PO-Ž-2010 zo dňa 09.02.2011 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorým podľa § 19 ods. 1.  písm. i) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“), rozhodol o tom, že konanie o udelenie azylu zastavuje.

Účastník konania s rozhodnutím správneho orgánu nesúhlasí v celom rozsahu, a preto proti rozhodnutiu podáva v zákonnej lehote rozklad.

II.

Správny orgán napadnutým rozhodnutím zo dňa 09.02.2011 rozhodol o zastavení konania o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1.  písm. i) zákona o azyle z dôvodu, že sa už rozhodnutím zo dňa 04.04.2006, č.p.: MU-223-17/PO-Ž-2006, rozhodlo o neudelení azylu a súčasne, že sa na účastníka konania nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do RF, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10.10.2007 a rozhodnutím zo dňa 19.12.2007, ČAS: MU-2222/PO-Ž-2007 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany a zároveň neexistencii prekážky jeho administratívneho vyhostenia do RF, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. 06.2008.

Podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len “zákon o azyle”): “Ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.”

Z uvedeného ustanovenia zákona o azyle vyplýva, že okrem existencie samotného právoplatného rozhodnutia vo veci je druhou podstatnou podmienkou na zastavenie konania skutočnosť, že skutkový stav sa podstatne nezmenil, pričom obe uvedené podmienky musia byť splnené súčasne.

Prvá podmienka je splnená, ale splnenie druhej podmienky z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nijakým spôsobom nevyplýva a preto je napadnuté rozhodnutie vadné. Správny orgán sa vo svojom rozhodnutí zmieňuje, že ani po preskúmaní aktuálnej žiadosti neboli zistené žiadne nové skutočnosti takého charakteru, ktoré by bránili návratu menovaného do krajiny jeho pôvodu. Správny orgán pri posudzovaní opakovanej žiadosti o udelenie azylu porovnal odôvodnenie menovaného s odôvodnením jeho predchádzajúcej žiadosti, o ktorej už rozhodol a konštatuje, že odôvodnenie oboch žiadostí, teda obava z nespravodlivého súdneho procesu, mučenia a prípadne smrti po jeho vydaní na trestné stíhanie do RF, je rovnaké. Rozhodnutie teda len stroho odkazuje na skutočnosť, že skutkový stav sa podstatne nezmenil, avšak nezaoberá sa samotnými podstatnými skutočnosťami, ktoré práve skutkový stav podstatne menia.

Účastník konania nesúhlasí s konštatovaním správneho orgánu, že od vydania posledného rozhodnutia vo veci ČAS: MU-2222/PO-Ž-2007 z 19.12.2007 sa skutkový stav podstatne nezmenil.

Podstatnú zmenu skutkového stavu správny orgán nemôže vzťahovať len na dôvody účastníkovej opätovnej žiadosti o udelenie azylu, ale zmenu skutkového stavu, ktorá sa týka jeho žiadosti a dôvodov ako celku a teda, pod zmenou skutkového stavu treba chápať aj poskytnutie nových dôkazov, informácií a skutočností do konania, ktoré majú vplyv na zmenu predošlého skutkové stavu.

Účastník konania v rámci posledného administratívneho konania predložil mnohé nové dôkazy a skutočnosti, na základe ktorých sa možno dôvodne obávať, že v prípade jeho vydania na trestné stíhanie do RF mu hrozí nespravodlivý súdny proces, kruté a neľudské zaobchádzanie, mučenie a prípadne aj smrť alebo zmiznutie.

Zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však nie je zrejmé, ako celú matériu nových dôkazov a skutočností správny orgán vyhodnotil, akými úvahami sa pri jej vyhodnotení spravoval a napokon, ako teda došiel k záveru, že po preštudovaní mnohých nových dôkazov a skutočností dospel k záveru, že skutkový stav sa podstatne nezmenil.

Správny orgán vo svojom rozhodnutí poukazuje na to, že  Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) účastníkovu prvú sťažnosť č. 21022/08 označil ako zjavne nepodloženú a z tohto dôvodu ju zamietol pre neprijateľnosť, pritom  ESĽP mal k dispozícii rozhodnutie Závodského súdu mesta Groznij z 3.10.2007 a tvrdenia o mučení pána Šachajeva, pričom ide o dôkazy, ktoré účastník predložil v predmetnom administratívnom konaní. Ako však z účastníkom predložených materiálov vyplýva, pri posudzovaní jeho prvej sťažnosti ESĽP nemal všetky dokumenty, medzi nimi výslovne ani tvrdenia o mučení pána Šachajeva (čo vyplýva z opätovnej sťažnosti podanej na ESĽP č. 65916/10 – „doplnení“, str. 5), ani prenasledovanie príbuzných pána Mukara Gasaeva a jeho následné zmiznutie bez stopy,  pretože  predchádzajúci právny zástupca tieto dokumenty a mnoho iných dokumentov do konania pred ESĽP nepredložil. Významnými sú aj dôkazy a svedectvá týkajúce od pána Imrana Ezheeva o prípade Zubaira Zubaireva, jeho zmonitorovanie situácie o dodržovaní ľudských práv  v severokauvkazkom regióne a osobné stretnutie s rodinou účastníka konania.

Účastník konania prostredníctvom pani H. Demeterovej a pána I. Ezheeva podal na ESĽP opakovanú sťažnosť (spoločne s p. A.N.I.), ktorá je vedená pod č. 65916/10. ESĽP dňa 15.11.2010 rozhodol, že navrhovatelia by nemali byť vydaný do Ruska. Toto predbežné opatrenie zostalo v platnosti do 23.11.2010 do 18:00. Dňa 23.11.2010 ESĽP rozhodol o predĺžení predbežného opatrenia o nevydaní na neurčito.

Tieto nové skutočnosti ako aj samotnú novú sťažnosť a jej doplnenie vedenej na ESĽP pod č. 65916/10 spolu s prílohami účastník konania predložil do predmetného azylového konania.

V tomto smere možno vidieť značný rozpor rozhodnutia správneho orgánu s obsahom spisov, založených v jeho administratívnom spise. Na základe takéhoto rozporu rozhodnutia správneho orgánu s obsahom spisov dospel správny orgán k záveru, že poskytnuté záruky Generálnej prokuratúry RF boli nielen pre Najvyšší súd SR, Ústavný súd SR, ale aj pre ESĽP nespochybniteľné.

Novú sťažnosť č. 65916/10 na ESĽP spolu s prílohami, ktoré sa podarilo zozbierať a ktoré v prvej predloženej sťažnosti na ESĽP neboli predložené a sú doložené v administratívnom spise správneho orgánu ako aj predbežné opatrenia vydané ESĽP zo dňa 15.11.2010 a 23.11.2010, podľa ktorých by nemal byť účastník konania vydaný do Ruska, pokladáme za také nové a vážne skutočnosti, ktoré majú za následok podstatnú zmenu skutkového stavu a z tohto dôvodu nie je možné konanie o udelenie azylu zastaviť aplikovaním § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle.

Správny orgán je pri svojom rozhodovaní viazaný nielen vnútroštátnymi predpisy, ale aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Významným je v tomto smere Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z nových dôkazov a dokumentov, ktoré účastník konania založil do administratívneho spisu sa možno odôvodnene obávať, že v prípade neposkytnutia ochrany účastníkovi konania  a jeho návratu do RF budú jeho základné práva a slobody vyplývajúce z dohovoru porušené a to najmä čl. 3 dohovoru „Zákaz mučenia“, čl. 5 „Právo na slobodu a bezpečnosť“, čl. 6 „Právo na spravodlivé súdne konanie“, čl. 7 „Uloženie trestu výlučne na základe zákona“ a č. 13 „Právo na účinný opravný prostriedok“.

Správny orgán na strane 6 rozhodnutia sumarizuje dôkazy, ktoré predložil účastník do konania, pričom sám uvádza, že dokumenty popisujú bezpečnostnú a politickú situáciu v RF ako veľmi vážnu, pričom porušovanie základných ľudských práv a slobôd je veľmi rozšírené a časté. …

Správny orgán však vyhodnotil, že ani jeden z predložených dokumentov sa však netýka konkrétne žiadateľa o azyl. Otázkou zostáva, ako si správny orgán predstavuje, aby sa predložené dokumenty týkali priamo žiadateľa o azyl? Predložené dokumenty preukazujú prevažne bezpečnostnú situáciu s poukazom na osobu účastníka konania a na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí v prípade, ak nebude poskytnutá ochrana a bude vydaný do RF.

Správny orgán v tejto súvislosti iba uvádza, že dôkladne preskúmal predložený dôkazný materiál o údajne rozsiahlom porušovaní ľudských práv, a v tejto súvislosti vzal do úvahy záruky poskytnuté Generálnou prokuratúrou RF, v ktorých sa zaviazala rešpektovať všetky práva menovaného.

Podľa § 47 ods.3 správneho poriadku č. 71/1967 Zb. „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia“.

V tomto smere poukazujem aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2010, sp. značka 1Sža/93/2010, v ktorom „Podľa názoru súdu podklady pre rozhodnutie v danom prípade, …………….., nezodpovedajú však  požiadavkám  všeobecne uznávaných právnych princípov administratívneho konania,  pretože neboli vyhodnotené a v rozhodnutí zdôvodnené výsledky takýchto úkonov.

Vzhľadom na závažnosť rozhodnutia správneho orgánu, ktorým de facto rozhodol, že v prípade účastníka konania neexistujú skutočnosti, ktoré by bránili jeho návratu do RF považujeme za nezákonné z dôvodu nedostatočného, strohého až žiadneho odôvodnenia. Správny orgán svoje rozhodnutie a vyjadrenie, že žiadny z účastníkom predložených dokumentov sa konkrétne jeho netýka a berie do úvahy záruky poskytnuté Generálnou prokuratúrou RF. Svoje rozhodnutie, prečo a z akého dôvodu domkumenty predložené účastníkom konania s jeho prípadom nesúvisia žiadnym iným spôsobom nezdôvodnil a nevysporiadal sa zo všatkými predloženými dôkazmi.

Správny orgán vo svojom rozhodnutí neuviedol, aká správna úvaha, ho viedla k takémuto záveru. Odôvodnenie správneho orgánu aj v tomto smere považujem za veľmi strohé, skutkovo nepodložené, nedostatočne odôvodňujúce. Správny orgán sa v skutočnosti vôbec predloženými dôkaznými materiálmi predloženými účastníkom konania v dostatočnej miere nezaoberal, vyvrátil ich iba poskytnutými zárukami Generálne prokuratúry RF.

Záruky Generálnej prokuratúra RF

Ako správny orgán vo svojom rozhodnutí uvádza, za účelom posúdenia žiadosti menovaného do spisu doložil: žiadosti Generálnej prokuratúry RF o extradíciu menovaného spolu s poskytnutými zárukami z 20.4.2004, 8.9.2006, 19.9.2006 a 8.10.2009, uznesenie Krajského súdu v Trnave z 1.7.2008, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 4.9.2008, uznesenie Ústavného súdu SR z 17.8.2009, rozhodnutie ESĽP o neprijateľnosti 14.9.2010, informácie o krajine pôvodu RF z rôznych zdrojov, MZV Holandsko, The New York Times, MZV USA, The Earth Times a Rada Európy.

Správny orgán sa vo svojom rozhodnutí však výslovne zaoberá iba žiadosťami Generálnej prokuratúry RF a jej poskytnutými zárukami, pričom tieto podrobne rozoberá na strane 6 svojho rozhodnutia.

Ostatným dôkazom, ktoré vymenoval a sám založil do spisu sa správny orgán už v žiadnej časti odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyjadruje a nepopisuje ich obsah, pričom iba uvádza, že v dostupných zdrojoch správny orgán nenašiel zmienku o tom, že by RF niekedy porušila poskytnuté záruky v prípadoch vyžiadania osôb na trestné stíhanie.

Informácie, ktoré však sám správny orgán založil do spisu, ako aj informácie a dôkazy, ktoré predložil účastník konania, preukazujú však opak.

Na otázku správneho orgánu pre Migračný úrad MV SR, Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce, či sú správy o tom, že štátne orgány Ruskej federácie niekedy porušili diplomatické záruky podané Generálnou prokuratúrou RF dostal nasledovnú odpoveď: …. V marci 2009 odvolací súd v Paríži zamietol žiadosť ruskej vlády o vydanie Ahmeda Lepieva, 27- ročného Čečena podozrivého z účasti na zabití dôstojníkov špeciálnych síl v Dagestane v r. 1998. Ahmed Lepiev mal v čase vraždy 16 rokov.

Odvolací súd rozhodol, že Ahmed Lepiev by bol vystavený riziku fyzického ublíženia a porušenia práva na spravodlivý proces. Súd, odvolajúc sa na výskum Amnesty International poznamenal, že riziko zneužitia by bolo zvýšené jeho štatútom etnického Čečena, skupiny, ktorá je bežne v Rusku predmetom mučenia, zlého zaobchádzania a iného závažného porušovania ľudských práv (str. 84 administratívneho spisu).

Významnou novou skutočnosťou, ktorá má taktiež priamy súvis s prípadom účastníka konania a je založená v spise je aj skutočnosť, že Najvyšší súd Fínska dňa 22.12.2010 odmietol žiadosť ruskej prokuratúry o vydanie Čečenca obvineného z účasti na ozbrojenom útoku na vojakov v r. 2002 (v čečenskej dedine), pri ktorom zahynulo 8 vojakov. S odôvodnením, že v roku 2002 pretrvával ozbrojený konflikt medzi ruskou a čečenskou stranou, a preto tento čin nemôže byť posudzovaný ako obvyklý kriminálny čin a samotná akcia ako teroristická, pretože sa nejednalo o útok na civilistov (str. 79 administratívneho spisu).

V tomto prípade účastník konania taktiež popieral akékoľvek tvrdenia, že bol členom nelegálnej ozbrojenej skupiny. Poukázal na to, že ak bude poslaný do Čečenska alebo Ruska, bude čeliť prenasledovaniu, mučeniu a inému zlému zaobchádzaniu, na základe jeho etnického pôvodu a politickej aktivity.

Dôkaz, ktorý predložil do konania sám účastník konania o prípade pána Gasaeva, ktorý bol zo Španielska po poskytnutí záruk zo strany ruského prokurátora vo februári 2008 vydaný na trestné stíhanie do RF, správny orgán opätovne vyhodnotil ako prípad, ktorý nemá priamu ani nepriamu súvislosť s prípadom účastníka konania a nedokazuje žiadnu hrozbu, ktorej by účastník konania po vydaní do RF mohol čeliť.

Pritom ohľadne prípadu Gasaeva aj samotný správny orgán založil do spisu informácie, tie však neboli aktuálne a ucelené.

Podľa vyjadrenia tretej strany, vlády Ruskej federácie, bolo trestné stíhanie pána Gasaeva zastavené na základe amnestie. Takýto postup bol prípustný podľa ruského práva za podmienky, že obvinená osoba uzná svoju vinu. Podľa informácií ľudsko-právnych aktivistov, napr. organizácie Memorial (členovia vedenia boli v r.2009 ocenení predsedom Europského parlamentu Cenou Sacharova), bol však p. Gasaev oslobodený na základe toho, že svedkovia, ktorý ho pôvodne obvinili z trestného činu, neskôr svoje obvinenie odvolali s tím, že k nemu boli donútení mučením. Pod Gasaev sa po prepustení bez stopy stratil (Sťažnosť na ESĽP č. 65916/10 – „doplnení“str. 8, 9).

Čo sa týka žiadostí Generálnej prokuratúry RF o extradíciu účastníka konania spolu s poskytnutými zárukami z 20.4.2004, 8.9.2006, 19.9.2006 a 8.10.2009 je nevyhnutné podotknúť, že správny orgán sám vo svojom rozhodnutí uvádza, že účastník konania po prvýkrát o udelenie azylu žiadal pod falošnou identitou a až v opravnom prostriedku zo dňa 12.5.2006 uviedol svoje pravé meno, pričom falošnú identitu odôvodnil obavou z ruských orgánov, nakoľko je spoluobvinený z trestného činu vraždy ruských policajtov, ku ktorému malo dôjsť v roku 2001 a teda v čase vojny. Účastníkovi konania nie je zrejmé, ako je možné, že Generálna prokuratúra požiadala prvýkrát o jeho vydanie v apríli 2004, keď on svoju identitu odhalil až v máji 2006.

Ruská federácia ako členský štát Rady Európy

Správny orgán vo svojom rozhodnutí uvádza, že je potrebné pripomenúť, že RF je členským štátom Rady Európy a zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prípadné nesplnenie záväzku dodržať poskytnuté záruky zo strany ruských orgánov by podkopalo dôveru ich partnerov a malo negatívne dôsledky na ďalší postup pri podobných žiadostiach.

V administratívnom spise správneho orgánu sa však nachádza práve Výňatok z rezolúcie prijatej PACE z 22.6.2010, pričom situácia v oblasti severného Kaukazu sa opisuje ako „najvážnejšia situácia v zemepisnej oblasti členov Rady Európy“. Štrasburg, 31.5.2010 – Situácia v oblasti severného Kaukazu, predovšetkým v Čečenskej republike, Ingušsku a Dagestane, je v súčasnej dobe „najvážnejšia a najchúlostivejšia situácia“ z pohľadu ochrany ľudských práv a potvrdení princípov právneho štátu v celej zemepisnej oblasti pôsobnosti Rady Európy, ako je zdôraznené v texte prijatom dnes ráno Výborom pre právne záležitosti a ľudské práva Parlamentného zhromaždenia Rady Európy (PACE), na základe správy vypracovanej Dickom Martym.

Početné rozhodnutia samotného Európskeho súdu pre ľudské práva poukazujú na nedodržiavanie záväzkov RF vyplývajúce z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom na niektoré z nich priamo poukázal účastník konania.

Ďalšie dôkazy

Ďalšie dôkazy, ktoré účastník konania predložil ako je rozhodnutie Závodského súdu mesta Groznij z 3. 10.2007, ktoré svedčia o mučení pána Mukajeva, ktorý pod nátlakom krivo vypovedal o jeho osobe a ktoré popisujú donucovacie praktiky vyšetrovateľov s cieľom vynútenia priznania ako aj list Adlana Šachajeva, v ktorom popisuje mučenie, ktorému bol vystavený potom ako bol vrátený do RF nepovažuje za dôkazy, ktoré by mohli uvedené skutočnosti potvdzovať. Podľa správneho orgánu by dôkazom bolo samotné odsúdenie pracovníkov orgánov činných v trestnom konaní. Neprijatie týchto dôkazov zo strany správneho orgánu z tohto dôvodu je nanajvýš sporné a účelové, keďže v samotnom spise správneho orgánu sa nachádza informácia, ktorá potvrzuje, že v prípadoch mučenia a neľudského zaobchádzania v RF nemožno u štátnych orgánov nájsť účinnú ochranu. V dokumente, ktorý do konania predložil sám správny orgán sa nachádza informácia, že nevládnym organizáciam sa iba v Čečensku podarilo zdokumentovať tri tisíce prípadov umučení k smrti. Dodnes bol za to odsúdený iba jeden jediný dôstojník (str. 72 adminstratívneho spisu, Z interview s Alexandrem Čerkasovom, členom vedenia organizácie Memorial, ocenený predsedom EP Cenou Sacharova v r. 2009).

Poukazujem tiež na príručku UNHCR „Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca“, podľa ktorej pri posudzovaní opodstatnenosti obavy z prenasledovania je potrebné vziať do úvahy nasledovné:

„Všeobecne by mal byť strach žiadateľa považovaný za opodstatnený, ak je schopný primeraným spôsobom dokázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa pre neho stal, z dôvodov uvedených v definícii, neznesiteľný, alebo z týchto dôvodov by sa stal pre neho neznesiteľným, keby sa tam vrátil (odsek 42).“

Uvedené úvahy nemusia nutne vychádzať z osobnej skúsenosti žiadateľa. To, čo sa napr. prihodilo jeho priateľom a príbuzným a iným príslušníkom tej istej rasovej, či sociálnej skupiny, môže svedčiť o tom, že jeho strach z toho, že – skôr, či neskôr – sa aj on sám stane obeťou prenasledovania, je opodstatnený. Zákony krajiny pôvodu a najmä spôsob, akým sú tieto zákony uplatňované predstavujú skutočnosti, ktoré sú relevantné pre vybavenie žiadosti. Situácia každej osoby však musí byť posudzovaná individuálne. V prípade, že sa jedná o známu osobnosť, je možnosť prenasledovania väčšia než v prípade osoby neznámej. Všetky uvedené faktory, t.j. charakter osobnosti, prostredie, z ktorého osoba pochádza, jej vplyv, bohatstvo alebo priamočiarosť osobného vystupovania môže viesť k záveru, že jej strach z prenasledovania je „opodstatnený“.“

Slovné spojenie „opodstatnená obava z prenasledovania“ treba vykladať tak, že nejde o to, či má človek v danej situácii obavy, ale o to, či by človek so zdravým úsudkom v danej situácii obavy mal.

Pre opodstatnenú obavu z prenasledovania nie je podstatné, či už došlo k nejakému prenasledovaniu; má sa skôr zistiť, či sa treba takéhoto konania obávať, pretože nebezpečenstvo z prenasledovania sa nevzťahuje na predošlé udalosti, ale vyžaduje prognózu; prenasledovanie, ku ktorému už došlo, môže byť v rámci tejto prognózy podstatnou indíciou pre nebezpečenstvo prenasledovania.

Otvorené listy predstaviteľom SR, ktoré taktiež boli účastníkom konania predložené do konania správny orgán taktiež nepovažuje za relevantný dôkaz o zlej situácii v RF, ale iba za výzvy na dôkladné prešetrenie prípadu účastníka konania. V tomto prípade však opätovne nie je uvedené správna úhava, ktorá je správny orgán k takémuto záveru. Vzhľadom na to, že ide o listy vysoko postavených osôb ako sú predstavitelia parlamentu EÚ, poslanci sejmu Litovskej republiky, Svetlany Ganuškyny – predstaviteľky organizácie Memorial by mali byť vzané do úvahy správneho orgánu.

Ďalej poukazujem na rozhodnutie Ministerstva vnitra ČR, Odbor azylové a migrační politiky zo dňa 21.12.2010, Č.j. OAM-280/ZA-12-P08-2010, ktorým bol žiadateľovi z RF, Čečenska o udelenie azylu na území Českej republiky udelení humanitárny azyl zo zdravotných dôvodov. Uvedenom rozhodnutí sa však píše: „…..Navíc v Ruské federaci dochádzí k diskriminaci lidí pochádzejících z Kaukazu. Ti to lide jsoiu diskriminováni na uradech, jsou terčem policejní šikany a zejména brutálních útokú ruských skinheads. ….

Vzhľadom na uvedené ako aj na samotné rozhodnutie správneho orgánu vyplýva, že jediným dôkazom, ktorému správny orgán pripisuje silu sú iba záruky Generálnej prokuratúry RF a ostatné dôkazy, ktoré predložil účastník konania nepovažuje za priamo súvisiace s jeho prípadom, taktiež žiadnym spôsobom nepopisuje a nehodnotí ani zistené informácie o krajine pôvodu účastníka konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti máme za to, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je nezákonné, nedostatočne odôvodnené, správny orgán zistenému skutkovému stavu nevenoval náležitú pozornosť, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že účastník konania spĺňa podmienky pre udelenie ochrany na území SR, pretože jeho obavy z prenasledovania a obavy o jeho život a obmedzenie jeho slobody sú opodstatnené a existujú vážne dôvody domnievať sa, že v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu by bol vystavený aj reálnej hrozbe vážneho bezprávia.

Podľa § 8 zákona o azyle: Ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v štáte, ktorého je štátnym občanom, a ak ide o osobu bez štátnej príslušnosti, v štáte jeho bydliska, opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.“

Zákon o azyle v § 13a stanovuje, že ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. § 2 písm. f) stanovuje, že vážnym bezprávím je:

1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Správny orgán mal na základe všetkých nových predložených informácií a dôkazov rozhodnúť o merite veci v zmysle zákona o azyle a to rozhodovať o udelení azylu a doplnkovej ochrany, pretože  dôkazy a skutočnosti, ktoré účastník predložil do azylového konania majú za následok podstatnú zmenu skutkového stavu a teda správny orgán azylové konanie účastníka nezákonne zastavil. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, dôvody na udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany tu existujú. Keďže došlo zo strany správneho orgánu k mnohým pochybeniam, považujem jeho rozhodnutie nezákonné.

III.

Na základe vyššie uvedených skutočností navrhujem, aby odvolací orgán vydal nasledovné

rozhodnutie:

Rozhodnutie Migračného úradu MV SR ČAS: MU-665-52/PO-Ž-2010 zo dňa 09.02.2011 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

V Bratislave, dňa  7.3.2011

_______________________

JUDr. Daša Knošková

právny zástupca

Ministerstvo vnútra SR

Migračný úrad

Pivonková ul. č. 6

812 72 Bratislava

Rozklad proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra SR o zastavení konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky

zo dňa 4. februára  2011, ČAS: MU-642-35/PO-Ž-2010

Účastník konania: Ali Nurdinovič IBRAGIMOV,

nar. 28.10.1977 v obci Davydenko, Ačchoj-Martanskij rajón,

Čečenská republika, Ruská federácia,

štátna príslušnosť: Ruská federácia,

národnosť: čečenská,

vierovyznanie: islamské,

posledný trvalý pobyt v zahraničí: v obci Katir Jurt, ul. Družby č.

34, Čečensko, Ruská federácia,

toho času v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu

odňatia slobody Košice, Floriánska 18, Košice, SR

Právny zástupca žiadateľa o azyl:

Na základe ustanovenia § 24b ods. 2, 3 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v platnom znení, ustanovenia § 26 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku a na základe plnomocenstva udeleného  navrhovateľom v Žiadosti o poskytnutie právnej pomoci:

Centrum právnej pomoci

sídlo: Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava

IČO: 30798841

kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice

zastúpená vedúcou kancelárie JUDr. Monikou Miháľovou

poverená právnička Centra právnej pomoci:

Mgr. Martina Sukovská

Správny orgán: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

Migračný úrad

Pivonková ul. č. 6

812 72  Bratislava

Dvojmo

Prílohy: -     plnomocenstvo udelené v Žiadosti o poskytnutie právnej pomoci

-     prijatie plnomocenstva

-     rozhodnutie správneho orgánu z 04.02.2011, ČAS: MU-642-35/PO-Ž-

2010

I.

Správny orgán v konaní podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) svojím rozhodnutím podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. i) tohto zákona rozhodol, že konanie o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej len „konanie o azyle“) účastníkovi konania zastavuje vzhľadom na to, že v predchádzajúcom konaní vedenom pred Migračným úradom pod č. p. MU-222/PO-Ž/2006 sa v prípade menovaného právoplatne rozhodlo o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, pričom v priebehu konania o azyle neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré bránia jeho návratu do krajiny pôvodu a po preskúmaní aktuálnej žiadosti neboli v súčasnom konaní zistené žiadne nové skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový stav podstatne zmenil.

Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo účastníkovi konania doručené dňa 10.02.2011.

Dôkaz: – rozhodnutie správneho orgánu z 04.02.2011, ČAS: MU-642-35/PO-Ž-

2010

II.

Správny orgán teda odôvodnil svoje rozhodnutie o zastavení konania o azyle tým, že v predchádzajúcom konaní účastníka konania už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu, pričom v súčasnom konaní účastník konania neuviedol žiadne nové skutočnosti, s ohľadom na ktoré by sa skutkový stav podstatne zmenil. Vzhľadom na to rozhodol správny orgán o zastavení konania v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle.

S týmto rozhodnutím účastník konania nesúhlasí.

Prvýkrát požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 15.02.2006 z dôvodu obáv o svoj život, keďže v Čečensku federálni ruskí vojaci zabili jeho brata, ktorý bol čečenským bojovníkom slúžiacim v jednotke ochraňujúcej vtedajšieho prezidenta Maschadova a bojoval proti Rusom. Počas vstupného pohovoru uviedol, že Čečensko opustil z dôvodu všeobecnej nepriaznivej situácie, v dôsledku vojnového stavu v Čečensku zomrel aj jeho brat. V krajine prebiehajú tzv. začistky, počas ktorých dochádza k zatýkaniu a trýzneniu ľudí. Takto zahynul aj brat žiadateľa, ktorého zadržali federálni vojaci a zabili. Ďalším dôvodom jeho odchodu malo byť taktiež jeho dvojnásobné zadržanie federálnymi vojakmi, ktorí ho počas zadržania bili, pretože nevedel uviesť mená kamarátov svojho brata Girechana. Dodal, že v Čečensku panuje teror, strach a bezprávie, ktoré už ale nechcel ďalej znášať. Ohľadom týchto skutočností bolo v konaní o azyle rozhodnuté rozhodnutím Migračného úradu zo dňa 28.03.2006 pod č. MU-222/PO-Ž/2006, podľa ktorého sa menovanému účastníkovi konania podľa ustanovenia § 13 ods. 3 zákona o azyle neudeľuje azyl a podľa § 20 ods. 3 toho istého zákona sa naň nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Ruskej federácie podľa § 47 zákona o azyle účinného ku dňu vydania daného rozhodnutia. Toto rozhodnutie žiadateľ  napadol opravným prostriedkom podaným na Krajský súd v Košiciach, ktorý ho následne rozsudkom zo dňa 13.06.2006 sp. zn. 5Saz/12/2006-43 zrušil a vec vrátil Migračnému úradu na nové konanie s tým, aby boli pri vydaní nového rozhodnutia brané do úvahy aj skutočnosti, ktoré vyšli najavo dodatočne v konaní pred súdom ako aj v extradičnom konaní.

Na základe toho bol so žiadateľom vykonaný doplňujúci pohovor, počas ktorého uviedol, že jeho skutočné meno je Ali Nurdinovič Ibragimov. V minulosti uvádzal Migračnému úradu iné meno preto, lebo sa bál, že v prípade zistenia jeho skutočnej identity by mohol byť vrátený do Ruskej federácie, kde je hľadaný ruskými bezpečnostnými zložkami a kde je naň vydaný zatykač. Ďalej uviedol, že od roku 1999 bol čečenským bojovníkom bojujúcim proti Rusom v okolí Grozného a Bamutu. Bojovníkom sa stal na základe výzvy prezidenta Maschadova, ktorý vyhlásil, že každý, kto je čečenskej národnosti by sa mal postaviť proti Ruskej armáde. Ako dôvod úteku z Čečenska (Ruska) žiadateľ uviedol smrť Aslana Maschadova, bývalého prezidenta Čečenska. Po jeho smrti stratil zmysel ďalej bojovať, nakoľko velenie čečenských bojovníkov prevzal Basajev, ktorého on neuznával. Ďalším dôvodom jeho odchodu boli zdravotné problémy s obličkami, krvným tlakom a žalúdočným vredom, ktoré si chcel vyliečiť v zahraničí. Nakoľko ruské orgány vedeli, že bol čečenským bojovníkom, jeho rodinu atakovali násilnými útokmi, často u nich vykonávali kontroly. Aj počas pobytu žiadateľa na Slovensku mu jeho brat Idris žijúci v Nórsku povedal, že na ňu aj v súčasnosti vyvíjajú psychický nátlak. Žiadateľ vyjadril svoj strach z toho, že ak by sa vrátil do Ruskej federácie, ako čečenský bojovník bude súdený podľa ustanovení právnych predpisov o terorizme a na následky mučenia pri vypočúvaní ruskými bezpečnostnými orgánmi, aby prezradil mená svojich spolubojovníkov, zomrie. Podľa jeho vyjadrenia sú v Ruskej federácii takého metódy bežné. Z listín doručených príslušným slovenským štátnym orgánom Ruskou federáciou v rámci extradičného konania Migračný úrad zistil, že na osobu žiadateľa je vydaný medzinárodný zatykač so žiadosťou o jeho vydanie do Ruskej federácie, nakoľko je podľa Ruskej federácie podozrivý  trestných činov uvedených v hlave 2 § 209 (banditizmus pri obzvlášť priťažujúcich okolnostiach) a § 317 (siahnutie na život príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní) Trestného zákona Ruskej federácie, nakoľko sa mal údajne ako  člen ozbrojenej skupiny dňa 25.06.2001 v meste Groznyj podieľať na usmrtení dvoch  príslušníkov ruskej polície, jednotky OMON UVV MVV Ruskej federácie pre Čečensko.

Migračný úrad na základe vyššie uvádzaných skutočností svojím rozhodnutím zo dňa 05.09.2006 rozhodol, že menovanému účastníkovi konania podľa ustanovenia § 13 ods. 1 písm. b) zákona o azyle azyl neudeľuje. Svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného aj tým, že vzhľadom na to, že žiadateľ pred príchodom na územie Slovenskej republiky spáchal vážny nepolitický zločin, podľa čl. 1 F Ženevskej konvencie o právnom postavení utečencov ho nemožno považovať za osobu hodnú medzinárodnej ochrany.  Zároveň bolo rozhodnuté, že podľa § 20 ods. 3 toho istého zákona sa na neho nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Ruskej federácie podľa § 47 zákona o azyle účinného v tom čase. Aj proti tomuto rozhodnutiu podal žiadateľ opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý napadnuté rozhodnutie Migračného úradu rozsudkom zo dňa 12.12.2006 sp. zn. 5Saz/20/2006-206 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z tohto dôvodu bol so žiadateľom znova vykonaný ďalší pohovor, počas ktorého uviedol, že v roku 2000 bol jeho rodný dom zasiahnutý bombardovaním. Stal sa čečenským bojovníkom bojujúcim v jednotke „SUPENSKA“ (alebo inak Galajevská národná garda) za nezávislosť Čečenska, ochranu žien a detí pred ruskými okupantmi – ruskými vojskami. Úlohou žiadateľa v tejto jednotke bolo zabezpečovanie potravín, ako aj vykonávanie bojových akcií. Po bombardovaní jeho rodnej dediny sa 80% mužskej populácie postavilo na odpor proti ruským jednotkám. Žiadateľ uviedol, že po smrti prezidenta Aslana Maschadova roku 2005 boli zabití známi poľní velitelia čečenských bojových jednotiek. Okrem toho ich veľa využilo udelenú amnestiu a so svojimi jednotkami sa vzdali ruským vojskám veliteľa Ramzana Kadyrova. Tí, ktorí sa vzdali, sú všeobecne známi, preto neboli uväznení, naopak dostali prácu a niektorí z nich sa stali policajtmi, iní pomáhali ruským vojskám. Avšak radoví bojovníci boli mučení, a to aj napriek tomu, že sa vzdali. Mnoho ich umrelo na následky mučenia a tí, ktorí prežili, boli špeciálnym súdom odsúdení na trest odňatia slobody v trvaní minimálne 25 rokov za trestné činy banditizmu a terorizmu. Na prežitie veľké šance nemali, pretože v ich celách bola rozšírená tuberkulóza, či dokonca im bol poskytnutý nakazený príbor. Čečenci sú vo väzení podrobení fyzickému nátlaku a musia čeliť neľudským podmienkam. Pri vypočúvaní im trhajú nechty, brúsia im zuby, používajú elektrošoky, atď. Ak vo väzení zomrel Čečenec, tak jeho telo odmietli príbuzným vydať s odôvodnením, že telá teroristov nevydávajú. Keďže žiadateľ sa nechcel stať podobnou obeťou rovnakého zaobchádzania, rozhodol sa opustiť svoju krajinu. Tým, že Čečenci vojnu prehrali, ako bývalý čečenský bojovník by bol zadržaný, uväznený a podrobený neľudskému mučeniu, následkom čoho by zomrel.  Po tom, čo videl, čo sa stalo jeho spolubojovníkom, ktorí využili ponúknutú  amnestiu a napriek tomu boli mučení, nemohol využiť túto možnosť a rozhodol sa ujsť. Dodal, že nikoho neusmrtil a nebol členom žiadnej kriminálnej skupiny, ktorá mala údajne usmrtiť dvoch príslušníkov OMON, z čoho je obviňovaný. Navyše v danom čase bol v Čečensku vojnový stav, k násiliu tam dochádzalo dennodenne. Jeho obvinenie je falošné a vykonštruované, čomu nasvedčujú aj rozchádzajúce sa údaje ohľadom jeho údajnej účasti na spomínanom prípade. V prvom uznesení sa uvádza, že on osobne zastrelil spomínaných príslušníkov OMON, pričom ale v druhom je už uvedené, že z auta ani  nevystúpil. Arsen Mukajev, ktorý ho mal udať ako jedného z útočníkov, uvedené uviedol pod nátlakom a po mučení. Žiadateľ tiež uviedol, že disponuje informáciou o tom, že menovaný svoje tvrdenie odvolal a hrozí mu doživotné väzenie. Ak by bolo to, z čoho je obviňovaný pravdou, obvinenie by mu bolo doručené ešte v Čečensku, v skutočnosti mu však bolo obvinenie doručené až počas jeho pobytu na území Slovenskej republiky. Celá vec je vykonštruovaná a jej závery už vopred určené, preto je žiadateľ presvedčený, že vzhľadom na uvedené nie je v jeho silách preukázať v  krajine svojho pôvodu svoju nevinu. Obáva sa mučenia, súdenia špeciálnym súdom za banditizmus a terorizmus, resp. uloženia trestu odňatia slobody na doživotie. V Ruskej federácii podľa jeho slov platí zásada, že to, čo povie prokurátor, je pravdou. K záruke Generálnej prokuratúry Ruskej federácie žiadateľ uviedol, že tá svoje záruky síce garantuje písomnou formou, no v praxi to vyzerá úplne inak. Poukázal aj na prípad novinárky Politkovskej, ktorá otvorene kritizovala ruský systém o mučení v Čečensku a preto musela záhadným spôsobom zomrieť. Prípad jej úmrtia nebol doposiaľ objasnený. Rovnako sa to týka prípadu otráveného ruského agenta Litvinenka v Anglicku a usmrteného novinára v Moskve.

Ohľadom týchto skutočností vydal dňa 28.03.2007 Migračný úrad rozhodnutie, v zmysle ktorého účastníkovi konania podľa ustanovenia § 13 ods. 2 písm. b) zákona o azyle neudelil azyl a súčasne mu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 toho istého zákona ani neposkytol doplnkovú ochranu a zároveň podľa § 20 ods. 4  rovnakého zákona rozhodol, že v prípade účastníka konania neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa ustanovenia § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Migračný úrad zastáva v danom rozhodnutí právny názor, podľa ktorého neboli naplnené zákonné podmienky pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany účastníkovi konania na území Slovenskej republiky. Zároveň sa Migračný úrad vyslovil, že z dostupných zdrojov Generálnej prokuratúry Ruskej federácie vyplýva, že žiadateľ sa mal pred príchodom na územie Slovenskej republiky dopustiť vážneho nepolitického zločinu, pričom spochybňovať pravdivosť obsahu poskytnutých informácií Generálnej prokuratúry Ruskej federácie Migračnému úradu neprislúcha. Preukázanie jeho viny resp. neviny zo spáchania uvádzaných trestných činov, patrí výlučne do kompetencie orgánov činných v trestnom konaní Ruskej federácie. V odôvodnení predmetného rozhodnutia Migračný úrad zároveň uviedol, že v prípade uznania účastníka konania vinným z trestných činov, z ktorých je obviňovaný, mu v zmysle trestného zákonodarstva Ruskej federácie hrozí trest smrti, avšak jeho vykonávanie sa v Ruskej federácii nevykonáva. Taktiež Migračný úrad skonštatoval, že záruky poskytnuté Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie (v jej liste ministerke spravodlivosti Slovenskej republiky č. 35/3-161-06 zo dňa 20.04.2006) vylučujú akékoľvek nebezpečenstvo odsúdenia účastníka konania špeciálnym súdom na trest smrti a zaručuje sa, že účastníkovi konania budú na území Ruskej federácie poskytnuté všetky možnosti obhajoby, vrátane právnej pomoci, bude dodržaný čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, t.j. že nebude mučený, týraný ani podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Vychádzajúc z toho považoval Migračný úrad ochranu práv účastníka konania po jeho prípadnom vydaní do Ruskej federácie za primeranú citovanému Európskemu dohovoru. Proti tomuto rozhodnutiu Migračného úradu podal žiadateľ opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý svojím rozsudkom zo dňa 28.08.2007 sp. zn. 5Saz/33/2007-98 uvedené rozhodnutie Migračného úradu potvrdil. Následne podal žiadateľ proti tomuto rozsudku odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom zo dňa 26.03.2008 sp. zn. 2Sža/24/2007 potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach. Rozhodnutie Migračného úradu zo dňa 28.03.2007 č. p. MU-222/PO-Ž/2006 tak nadobudlo právoplatnosť dňa 12.05.2008.

Dňa 06.12.2010 požiadal žiadateľ opäť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky predovšetkým z humanitných dôvodov. Už 4,5 roka čaká na vydanie do Ruskej federácie, a po celú tú dobu nevie, či bude alebo nebude vydaný, je to pre neho obrovský psychický nápor, ktorý na ňom zanecháva obrovský psychické následky. Už viac ako 15 rokov trpí žalúdočnými vredmi v dôsledku prežitých hrôz čečenskej vojny, ktorá začala, keď mal iba 17 rokov. Väčšina jeho príbuzných bola zabitá, niektorí z nich strašným spôsobom opitými ruskými vojakmi. V roku 2001 prišiel násilnou smrťou o život aj brat žiadateľa, ktorého bezdôvodne zastrelili a jeho telo spálili v aute. Keď vojakov okoloidúce dievča poprosilo, aby aspoň telo ušetrili pre rodinu nebohého, strelili jej do tváre. Každý môže byť bezdôvodne zadržaný a mučený čo i len kvôli podozreniu z podpory partizánov. Žiadateľ pred správnym orgánom zároveň prehlásil, že nespáchal nič, z čoho ho obviňuje ruská prokuratúra, iba bránil seba a svojich blízkych pred strašným a nepochopiteľným násilím proruských ozbrojencov. Na Slovensku chcel začať nový život ako slobodný človek, i keď to, čo prežil, z jeho pamäti nikdy nevymizne. Jeho príbuzní v Čečensku sú aj teraz prenasledovaní, pretože ľudia čečenského prezidenta Kadyrova sa snažia násilne navrátiť utečencov do Ruskej federácie, aby sa svet nedozvedel o zločinoch páchaných na Severnom Kaukaze pod rúškom boja s islamskými extrémistami. Vyhrážajú sa jeho rodine, že pokiaľ sa bude naďalej brániť vydaniu do Ruska, vykonštruujú trestnú vec aj proti nim. Počas pohovoru pred správnym orgánom žiadateľ ďalej uviedol, že má vážne obavy, že ak by bol vydaný do Ruskej federácie, tak by ho mučili a podstúpil by neľudské zaobchádzanie. Všetkých príslušníkov čečenských ozbrojených síl prenasleduje ruská federácia. Počas vojny z gardy vystúpiť nemohol, nakoľko by mu hrozil v Čečensku vojenský súd a bol by odsúdený na smrť za dezerciu. V garde s ním bol aj Arsen Mukajev, ktorého v roku 2006 vydal Kazachstan do Ruskej federácie, pričom Ruská federácia prisľúbila, že ho bude čakať spravodlivý súdny proces a nebude podrobený mučeniu. Od jeho rodiny sa však dozvedel, že mu trhali nechty a zuby, aby prezradil čo najviac informácií o príslušníkoch čečenskej gardy,  bol tiež odsúdený na doživotný trest. Na základe svedectva vynúteného mučením a nátlakom Arsena Mukajeva bol žiadateľ nepravdivo obvinený zo zabitia dvoch príslušníkov OMON. Podľa informácií žiadateľa sa A. Mukajevovi vyhrážali, že zabijú jeho sestru advokátku, ktorá ho aj zastupovala, ak nepodpíše, čo chcú. Z Ruska neskôr v roku 2008 podal A. Mukajev sťažnosť  na Európsky súd pre ľudské práva, ktorá je vedená pod č. 22495/08. V sťažnosti popísal celé mučenie, ktorému bol podrobený a ktorého následky potvrdila aj nemocnica, kde bol vyšetrený. Žiadateľ je aj vzhľadom na ďalšie svedectvá presvedčený, že aj v prípade, že by mu nebol uložený alebo vykonaný trest smrti, Čečenec v ruskom väzení neprežije dlhšie ako dva roky. Žiadateľ v konaní pred správnym orgánom predostrel ako dôkaz prípad Čečenca menom Zubair Zubairova (Zubairaeva), ktorý sa na základe garancií ruskej strany vrátil do Ruskej federácie, avšak napriek tomu bol mučený. Na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení taktiež predostrel prípad Chamzada Alijeva, ktorý je s ním v súčasnosti v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Košice a ktorého mali v Čečensku ako 16 ročného mučiť, po čom mu na tele ostali stopy – jazvy. Aj od neho vyžadovali ruské orgány „spoluprácu“, ale odmietol ju a ušiel do Rakúska, kde mu bol udelený azyl. Druhým dôvodom hroziaceho mučenia žiadateľa je ten, že by od neho ruské bezpečnostné orgány chceli získať informácie o jeho spolubojovníkoch a chceli by z neho spraviť informátora. Tretím dôvodom je, že sa bojí krvnej pomsty zo strany rodinných príslušníkov polície a bezpečnostných zložiek, z ktorých zabitia je obvinený. V Čečensku je hanbou, pokiaľ zostane smrť nepotrestaná. Žiadateľ zároveň vyjadril svoje obavy z toho, že v prípade svojho návratu, najprv by bol vypočúvaný tajnou službou a následne na to by bol poslaný na policajné oddelenie do Čečenska, kde by bol vystavený mučeniu. Žiadateľ pred správnym orgánom zdôraznil, že nikdy nepatril do Čalajevovej skupiny, ani sa s ním nikdy nestretol, ani ho nepoznal. Zo zabitia príslušníkov OMON bol obvinený na základe výpovede Arsena Mukajeva, ktorá bola učinená pod nátlakom a mučením. Taktiež v konaní pred správnym orgánom poukázal na prípad Anzora Mukajeva, brata Arsena Mukajeva, ktorý žiadal o azyl v Poľsku, avšak vrátil sa do Čečenska a podľa jeho informácií ho našli doma v Šeleži zastreleného, a nikto nevie kým. V prípade svojho návratu do krajiny pôvodu sa obáva nespravodlivého súdneho procesu a nespravodlivého odsúdenia. Taktiež sa obáva, že by mohol byť v ruskom väzení mučený. Poukázal na mnohopočetnosť prípadov mučenia Čečencov v ruských väzniciach, a aj preto sa do svojej krajiny pôvodu nemôže a nechce vrátiť.

Správny orgán však svojím rozhodnutím rozhodol, že konanie o azyle žiadateľovi zastavuje v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle, a teda preto, že podľa jeho názoru sa v predchádzajúcom konaní v prípade účastníka konania vedenom pred Migračným úradom pod č. p. MU-222/PO-Ž/2006 právoplatne rozhodlo o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, pričom v priebehu konania o azyle neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré bránia jeho návratu do krajiny pôvodu a po preskúmaní aktuálnej žiadosti účastníka konania neboli v súčasnom konaní zistené žiadne nové skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový stav podstatne zmenil.

Správny orgán v napadnutom rozhodnutí uviedol, že z výpovede a materiálov, ktoré žiadateľ v konaní pred ním predložil, je zrejmé, že sa skutkový stav v jeho prípade nezmenil. Žiadateľ sa s takýmto záverom správneho orgánu absolútne nestotožňuje, nakoľko zastavenie predmetného konania o azyle je nedôvodné. Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je v rozpore s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov a to z nižšie uvedených dôvodov.

Dôkaz: - azylový spis Migračného úradu č. p. MU–222/PO-Ž/2006;

- azylový spis správneho orgánu ČAS:MU-642-35/PO-Ž-2010

III.

V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa ustanovenia § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V rámci odôvodnenia Súdneho dvora pod § 326 je podnetný aj odkaz na rozhodnutie ESĽP v citovanom prípade Bosphorus, ktorý sa obdobne týkal zaisťovacieho opatrenia vykonaného orgánmi žalovaného štátu na jeho vnútroštátnom území, pri ktorom ESĽP uznal ratione personae svoju právomoc voči žalovanému štátu, hoci o spornom opatrení sa rozhodlo na základe nariadenia EÚ, ktoré samotné bolo prijaté na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady (pozri § 313 citovaného rozsudku vo veci C-402/05 P).

Podľa  ustanovenia § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle Ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

Podľa ustanovenia § 19a ods. 1 zákona o azyle Ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom

a/ všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,

b/ vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,

c/ postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku,

d/ či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany,

e/ či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo.

Správny poriadok obsahuje všeobecnú úpravu pravidiel a postupov pre konania, ktoré vedú štátne orgány, ktoré platia pre všetky štátne (alebo správne) orgány, ktoré v správnych konaniach rozhodujú. Keďže správny orgán – Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vystupuje v postavení toho, kto rozhoduje právne záväzným spôsobom o právach, povinnostiach, alebo právom chránených záujmoch žiadateľa o azyl, je veľmi dôležité, aby dodržiaval jednoznačne a jasne stanovený postup a pravidlá, ako má ako správny orgán pri svojom rozhodovaní postupovať. Správny orgán, ako zástupca štátu, nesmie za žiadnych okolností pri svojom rozhodovaní postupovať svojvoľne. Pri vedení konania musí postupovať zákonným spôsobom, teda v súlade so správnym poriadkom a osobitnými právnymi predpismi v rámci konkrétnej oblasti – t.j. zákonom o azyle. Ideová línia, akými princípmi sa správny orgán musí pri svojom rozhodovaní a vedení konania riadiť je vymedzená v tzv. základných zásadách správneho konania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 3 Správneho poriadku.

V zmysle nich má správny orgán povinnosť postupovať v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a to tak, aby napĺňal ten účel, na ktorý ho štát zriadil – teda zabezpečoval ochranu právom chránených záujmov v tej oblasti štátnej správy, na ktorú sa vzťahuje jeho pôsobnosť (t.j. ochranu práv žiadateľov o azyl a osôb, ktorým bolo priznané postavenie azylanta).

Základnými zásadami konania o azyle ako správneho konania teda sú:

  • zásada, aby správny orgán postupoval v správnom konaní v súlade so zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi (zásada legality)
  • zásada maximálnej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania, pri jeho priebehu
  • zásada hospodárneho a svedomitého vedenia správneho konania zo strany správneho orgánu
  • zásada, aby správny orgán vychádzal pri svojom rozhodovaní zo spoľahlivo zisteného stavu veci (zásada materiálnej pravdy)

V súlade so zásadou materiálnej pravdy má správny orgán úplne a presne zistiť skutočný stav veci a zaobstarať si potrebné doklady pre rozhodnutie; pri zisťovaní skutočného stavu veci treba dbať na úplnosť a presnosť zistení; úplnosť znamená povinnosť správneho orgánu zistiť všetky rozho­dujúce skutočnosti, a to v prospech i v neprospech účastníka konania, pričom správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania; presnosť znamená, že zistený stav veci musí zodpovedať skutoč­nosti. Na rozhodnutie správneho orgánu je potrebné previesť také dokazovanie vo veci, ktoré povedie k objektívnemu rozhodnutiu. Vykonané dôkazy a ich hodnotenie musia odrážať reálny stav veci, nie je napr. možné, aby správny orgán účelovo „vynechal“ niektorý z podstatných podkladov rozhodnutia, ktorý popiera iný z vykonaných dôkazov, len aby sa s týmto dôkazom nemusel v rozhodnutí vysporiadať.

V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona o azyle sú stanovené dôvody, pre ktoré keď nastanú, musí 2425správny orgán konanie zastaviť bez vydania meritórneho rozhodnutia. Šturma, P.: Mezinárodní a evropské kontrolní mechanismy v oblasti lidských práv, C.H.Beck, 2003, ISBN 80- 7179-398-1, s.54); k tomu pozri tiež Vyhlásenie k čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii

Správny orgán v danom prípade konanie o azyle zastavil pre prekážku res iudicata. Avšak vzhľadom na skutočnosti a dôvody tvrdené účastníkom konania v súčasnom konaní v spojení s ním predloženými dôkazmi na takýto postup resp. rozhodnutie správneho orgánu nebol daný zákonný dôvod resp.  neboli na to splnené zákonné podmienky. Podmienkou zastavenia konania pre prekážku rozhodnutej veci je, že ide o totožnosť veci. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo ten istý stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých účastníkov konania. Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, pritom nie je významné, ako bol po právnej stránke posúdený skutkový dej, ktorý bol predmetom predchádzajúceho konania.

Jedna z uvedených kumulatívnych podmienok pre zastavenie konania z daného dôvodu – rovnaký skutkový stav – však v danom prípade nebola splnená.

Podľa správneho orgánu uviedol účastník konania v konaní pred ním rovnaké obavy, ako vo výpovedi, ktorá bola posúdená už v predchádzajúcom konaní o azyle. Ide o obavy z mučenia ruskými štátnymi orgánmi a obavy z nespravodlivého trestu. Migračný úrad v predchádzajúcom konaní skonštatoval dostatočnosť záruk Generálnej prokuratúry Ruskej federácie, ktorú potvrdil aj Krajský súd v Košiciach a rovnako aj Najvyšší súd SR. Oproti predchádzajúcemu konaniu, správny orgán v napadnutom rozhodnutí uvádza, že Generálna prokuratúra Ruskej federácie svojím listom ministerke spravodlivosti SR zo dňa 08.10.2009 poskytla nové záruky v prípade obvineného účastníka konania, keď prehlásila, že všetky záruky dodržiavania práv, ktoré mu predtým boli priznané, vrátane tých, ktoré sa týkajú fyzickej a psychickej nedotknuteľnosti, budú dodržané. Zároveň Generálna prokuratúra Ruskej federácie garantuje, že v prípade odsúdenia účastníka konania voči nemu nebude vykonaný trest smrti. Účastník konania vo svojej výpovedi pred správnym orgánom tieto záruky spochybnil, na čo správny orgán argumentoval tým, že nakoľko je Ruská federácia členom Rady Európy a zmluvným štátom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dôvod domnievať sa, že by svoje záruky nedodržala. Správny orgán taktiež poukazuje na to, že záruky Ruskej federácie boli posudzované aj v extradičnom konaní menovaného účastníka, pričom Najvyšší súd SR sa svojím uznesením zo dňa 29.10.2008 č. 6 Tost 13/2008 vyslovil za vydanie vyžiadanej osoby – účastníka konania do Ruskej federácie. Proti tomuto rozhodnutiu podal účastník konania  sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý rozhodnutím zo dňa 17.12.2008 č. III ÚS 437/08-35 rozhodol o odmietnutí jeho sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej. Proti rozhodnutiu slovenských štátnych orgánov podal účastník konania sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (vedená pod č. 51946/08). V sťažnosti okrem iného namietal, že záruky Generálnej prokuratúry Ruskej federácie sú nedostatočné, nakoľko Ruská federácia neratifikovala Protokol č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a moratórium na trest smrti ho nedostatočne ochraňuje pred jeho uložením. Dané záruky nepovažuje účastník konania za dostatočné predovšetkým s poukazom na správy viacerých mimovládnych organizácií o porušovaní ľudských práv v Čečensku. Poukázal na dôležitú skutočnosť, že jeho obvinenie bolo založené výlučne na výpovedi Arsena Mukajeva vynútenej mučením, a bez ohľadu na práva jeho obhajoby. Účastník konania ďalej pred Európskym súdom pre ľudské práva poukázal na prípad Šakajev, ktorý mal byť po návrate do Ruskej federácie v obdobnej situácii mučený. Po preskúmaní skutkového stavu a posúdení prípadu dospel v septembri 2010 Európsky súd k záveru, že sťažnosť účastníka konania je neprijateľná s odôvodnením, že nie je dôvod predpokladať, že v prípade jeho vydania do Ruskej federácie bude vystavený riziku flagrantného porušenia spravodlivého procesu. Podľa názoru správneho orgánu týmto rozhodnutím Európsky súd pre ľudské práva potvrdil správnosť konania slovenských štátnych orgánov v prípade akceptovania záruk Ruskej federácie, z ktorých vychádzalo aj rozhodnutie Migračného úradu v predchádzajúcom konaní o azyle a ktoré Slovenská republika považovala za dostatočné.

Uvedené však platilo iba dočasu. Medzičasom došlo k podstatnej zmene skutkového stavu v prípade žiadateľa, čo bolo aj dôvodom pre podanie jeho opätovnej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Ide pritom o tak závažné okolnosti a nové dôkazy o porušovaní ľudských práv a predovšetkým záruk poskytovaných Ruskou federáciou, na základe ktorých aj Európsky súd pre ľudské práva dňa 15.11.2010 rozhodol o vydaní predbežného opatrenia o nevydaní žiadateľa do Ruskej federácie, ktoré neskôr predĺžil do času, než sa skončí konanie o azyle na podklade nových faktov.

O dôležitej zmene skutkového stavu svedčí v prípade žiadateľa už len tento postoj Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v krátkom časovom období po vydaní rozhodnutia o zamietnutí jeho sťažnosti ako neprijateľnej 14. septembra 2010 rozhodol znova už v novembri 2010 ale tentokrát o vydaní predbežného opatrenia, ktorým zakázal Slovenskej republike vydať žiadateľa do času rozhodnutia príslušných slovenských orgánov o nových skutočnostiach. Európsky súd pre ľudské práva tým jasne naznačil, že sa v danom prípade žiadateľa nejedná o ten istý skutkový stav, a navyše jeho zmenu považuje za natoľko závažnú, že na základe nových okolností vydal predbežné opatrenie. Vychádzajúc z uvedeného je nepochopiteľné, prečo nezachoval rovnaký postup aj správny orgán a súčasný skutkový stav vo veci žiadateľa nepovažoval za podstatne zmenený.

Skutkový stav sa v prebiehajúcom konaní o azyle oproti predchádzajúcemu stavu zmenil podstatným spôsobom z nasledovných dôvodov:

-        v konaní boli predložené také nové dôkazy a skutočnosti (svedectvá), ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie o veci samej, avšak správny orgán sa nimi vôbec nezaoberal;

-        žiadateľ o azyl predložil správnemu orgánu množstvo dôkazov, správ mimovládnych organizácií a svedectiev o navrátených Čečencoch do Ruska, ktorí boli podrobení mučeniu, neľudskému zaobchádzaniu, či dokonca zmizli, čím dostatočne preukázal nedostatočnosť záruk poskytovaných ruskou stranou v obdobných prípadoch, a na ktorých základe v podstatnej časti oprel správny orgán svoje predchádzajúce rozhodnutie v konaní o azyle žiadateľovi;

-        žiadateľ o azyl uviedol novú skutočnosť potvrdzujúcu a preukazujúcu jeho tvrdenie o tom, že obvinenie jeho osoby a trestné konanie vedené v Ruskej federácii je založené na svedectve vynútenom mučením a nátlakom. Arsen Muakjev, na ktorého svedectve je založené obvinenie voči žiadateľovi, podal v roku 2008 sťažnosť  na Európsky súd pre ľudské práva, ktorá je vedená pod č. 22495/08. V sťažnosti popísal celé mučenie, ktorému bol podrobený a ktorého následky potvrdila aj nemocnica, kde bol vyšetrený. Tým došlo k podstatnej zmene v posudzovaní žiadateľa ako osoby, ktorá je, či nie je hodná medzinárodnej ochrany;

-        žiadateľ v konaní uviedol ako jeden z dôvodov svojej žiadosti o azyl aj úplne nový dôvod: obavu z krvnej pomsty zo strany rodinných príslušníkov zabitých ruských policajtov, z ktorých smrti je neprávom obviňovaný. Správny orgán sa týmto uvádzaným dôvodom vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa s ním ani v napadnutom rozhodnutí. Správny orgán tým vážne pochybil.

-        žiadateľ svoju žiadosť o azyl odôvodnil okrem iného aj humanitárnymi dôvodmi, koreniacimi v prežitých hrôzach čečenskej vojny a utrpenia, jeho obzvlášť ťažkej životnej situácii a z toho prameniacich vážnych zdravotných (vrátane psychických) problémov.

Jednotlivými novými skutočnosťami sa bližšie venujeme v ďalšom odôvodnení.

Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade došlo k podstatnej zmene skutkového stavu oproti tomu, ktorý tu bol v čase predchádzajúceho konania o azyle. Zmena skutkového stavu je natoľko podstatná resp. závažná, že odôvodňuje udelenie azylu žiadateľovi, a preto sa ňou mal správny orgán riadne zaoberať v konaní o azyle ukončeným meritórnym rozhodnutím o veci samej s náležitým odôvodnením, ako sa s vyššie uvedenými novými okolnosťami a dôkazmi vysporiadal v zmysle zákonných podmienok pre udelenie resp. neudelenie azylu.

Správny orgán však napriek tomu skonštatoval, že z aktuálnej opakovanej žiadosti účastníka konania je zrejmé, že neuviedol žiadne nové dôvody a ani neposkytol žiadne nové informácie, ktoré by menili skutkovú podstatu jeho žiadosti alebo nejakým spôsobom menili doterajšiu situáciu. Tento právny názor resp. záver správneho orgánu je neodôvodnený a nesprávny. Správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci v súčasnom konaní a následne na to vec nesprávne právne posúdil.

IV.

Správny orgán svojím postupom v rozpore so Správnym poriadkom ako aj zákonom o azyle nezohľadnil dôležité skutočnosti týkajúce sa danej veci, ani krajiny pôvodu účastníka konania v čase rozhodovania o jeho opätovnej žiadosti o udelenie azylu  a rovnako nezohľadnil ani vyhlásenia či dokumentáciu predloženú účastníkom konania vrátane informácií o tom, že reálne čelí hrozbe, že by sa mohol stať subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia v prípade svojho návratu do Ruskej federácie. Niektorými jeho tvrdeniami sa nezaoberal vôbec.

Ide najmä o nezohľadnenie a neposúdenie nasledovných nový skutočností a dôkazov:

Žiadateľ v konaní predostrel ako dôkaz prípad Čečenca Zubaira Zubairaeva. Ten sa dobrovoľne vrátil z Rakúska, aby navštívil chorú matku. Uveril sľubom ruského a čečenského vedenia o amnestiách pre účastníkov čečenského odporu. Po návrate však skončil vo väzení, kde bol podrobený mučeniu. V Rusku bol vo vykonštruovanom prípade odsúdený na 15 rokov trestu odňatia slobody. V kolónii v regióne Volgograd, kam ho poslali, bol systematicky a závažne mučený dozorcami. Pôvodne zdravý mladý muž po takomto zaobchádzaní doslova nemohol stáť na nohách ani chodiť. Navyše, po tom, čo sa svet dozvedel o jeho strašnom prípade, bol poslaný do vzdialenej trestaneckej kolónie na Sibíri v regióne Minusinsk. Na žiadosť europoslancov sa na vyšetrovaní jeho prípadu jeho neľudského zaobchádzania zúčastnil aktivista Imran Ežiev, ktorý svetovej verejnosti uviedol, že nebyť jeho, Zubairev by už nežil.  Novinárka a aktivistka za ľudské práva Elena Maglevannaya bola prenasledovaná a bolo jej vyhrážané za jej úsilie zverejniť tento prípad. Dôsledkom toho musela z Ruska ujsť a bol jej udelený azyl vo Fínsku. Tento dôkaz ako rozhodujúci predložil aj v konaní pre Európskym súdom pre ľudské práva.   Správny orgán však v súčasnom konaní o azyle tomuto najpodstatnejšiemu dôkazu nevenoval žiadnu pozornosť, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je uvedené, či resp. ako sa s týmto dôkazom vysporiadal a akými úvahami bol pritom vedený. Správny orgán tým vážne pochybil.

Správny orgán sa pri vyhodnocovaní žiadosti žiadateľa obdobne nevenoval ani tvrdeniu žiadateľa o prípade vráteného čečenského žiadateľa o azyl Adlana Šakajeva.

Žiadateľ predložil aj ďalšie množstvo faktov a dôkazov o porušovaní ľudských práv v Rusku, predovšetkým v Severnom Kaukaze, o prenasledovaní Čečencov v Rusku a o zlých podmienkach v Ruských väzniciach. Ako príklad možno uviesť:

-         odmietnutie žiadosti ruskej prokuratúry o vydanie žiadateľa o azyl Čečenca K. obvineného z účasti na ozbrojenom útoku na vojakov v r. 2002 v čečenskej dedine, pri ktorom zahynulo 8 vojakov Najvyšším súdom Fínska dňa 22.12.2010 s odôvodnením, že v tom čase pretrvával ozbrojený konflikt medzi ruskou a čečenskou stranou, a preto tento čin nemožno posudzovať ako bežný trestný čin a samotná akcia ako teroristická, a navyše sa nejednalo o útoky na civilistov;

-         prípad Ruslan Alikhadzhieva bývalého predsedu parlamentu Čečenskej republiky zavraždeného v Lefortove v cele počas prípravného konania príslušníkmi ruskej federálnej bezpečnostnej služby;

-         prípad Turpal-Ali Atgeriev – bývalý vicepremiér Maschadovovej vlády, ktorý bol zabitý vo väzení;

-         prípad Salman Raduev, čečenský poľný veliteľ umučený na smrť v neľudskom ruskom väzení v Solikamsk;

-        prípad Lecha Islamov, poľný veliteľ otrávený ruskou bezpečnostnou službou rádioaktívnym táliom vo väzení vo Volgograde, na následky čoho umieral v ťažkých bolestiach, atď.

Z ďalších doložených listinných dôkazov vyplýva, že v Rusku narastá xenofóbia a rasizmus, predovšetkým voči osobám z Kaukazu. Mučenie, únosy, nestabilita, nezákonnosť a násilnosti sú na dennom poriadku. V Čečensku boli objavené masové hroby. V roku 2008 Európsky súd pre ľudské práva vyniesol rozsudky vo viac ako 30 prípadoch, v ktorých uznal, že ruské úrady porušili Dohovor vo vzťahu k správaniu sa svojich vojenských jednotiek v Čečensku a neschopnosti začať okamžité a účinné vyšetrovanie nedobrovoľných zmiznutí a úmrtí. Na závažné a nepretržité porušovanie ľudských práv ruskými štátnymi orgánmi poukazuje aj Uznesenie Európskeho parlamentu zo 17.01.2011 o právnom štáte v Rusku, ktoré je doložené v prílohe, a na ktoré rovnako správny orgán vôbec neprihliadol.

Podľa správneho orgánu nepredložil žiadateľ žiaden hodnoverný dôkazy, že bol krivo obvinený a že nemá záujem preukázať svoju nevinu, iba sa chce vyhnúť súdu.

Žiadateľ s tým nesúhlasí. Viaceré z predložených dôkazov podporujú tvrdenie žiadateľa o tom, že nestrieľal, teda že nespáchal čin, z ktorého je obvinený. Žiadateľ za tento skutok nebol doposiaľ právoplatne odsúdený a množstvo nových dôkazov spochybňuje jeho obvinenie. Predchádzajúce právoplatné rozhodnutie Migračného úradu je okrem iného založené tiež na závere, že žiadateľ sa dopustil skutku, pre ktorý nie je hoden medzinárodnej ochrany. Tento záver bol však novo predloženými dôkazmi spochybnený a správny orgán bol preto povinný znovu sa vysporiadať tiež s touto otázkou.

Žiadateľ sa obáva nespravodlivého súdneho konania a hlavne odsúdenia bez možnosti účinnej obhajoby. V konaní pred správnym orgánom opakovane poukazoval na to, že jeho obvinenie a stíhanie bolo začaté na podklade výpovede Arsena Mukajeva, ktorý sám priznal, že tak učinil a vypovedal pod nátlakom a po mučení ruskými bezpečnostnými orgánmi. Zákonnosť celého trestného stíhania, ktoré bolo začaté na takomto podklade, je preto nanajvýš pochybná. Žiadateľ má vážne obavy, že mu nebude daná možnosť riadnym zákonným spôsobom preukazovať svoju nevinu. Záver správneho orgánu, že účastník konania nemá  záujem preukázať svoju nevinu preto nie je správny a ani logický. Každá osoba v obdobnom postavení by sa snažila vyhnúť nespravodlivému a nezákonnému trestnému konania a to hlavne vtedy, ak je v danej krajine možné uložiť tak ťažký trest ako je trest smrti či doživotie, alebo ak by musela znášať podmienky výkonu trestu odňatia slobody prevládajúce v ruských väzeniach, ktoré sú z všeobecne dostupných informácií a správ obzvlášť znepokojujúce pre ich neľudskosť.

Dôkaz: - azylový spis Migračného úradu č. p. MU–222/PO-Ž/2006;

- azylový spis správneho orgánu ČAS:MU-642-35/PO-Ž-2010;

Uznesenie Európskeho parlamentu zo 17.01.2011 o právnom štáte v Rusku

V.

Podľa právneho názoru správneho orgánu vysloveného v napadnutom rozhodnutí nie je účastník konania hodný medzinárodnej ochrany, nakoľko sa podľa jeho názoru pred príchodom na územie Slovenskej republiky dopustil závažného nepolitického trestného činu.

Je nepochopiteľné prečo správny orgán znovu zaujal stanovisko k tejto otázke, keď rozhodoval o zastavení konania pre prekážku res iudicata. Pri jej posudzovaní sa však nevysporiadal dostatočne so všetkými skutočnosťami uvedenými žiadateľom ani nezohľadnil rozhodujúce právne predpisy. Vzhľadom na charakter rozhodnutia – zastavenie konania – sa však žiadateľ nemôže dostatočne účinne brániť a namietať proti nedostatočne zistenému skutkovému stavu, nezohľadneniu dôkazov a úvahe  správneho orgánu pri posudzovaní tejto otázky. Ak správny orgán túto otázku nanovo posudzoval, mal zrejme za to, že v konaní nejde o totožnosť veci a mal teda rozhodnúť o udelení či neudelení azylu, nie o zastavení konania. Postup a rozhodnutie správneho orgánu sú tak zmätočné a nezákonné.

Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy SR nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa Čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 1 protokolu č. 6 k dohovoru trest smrti sa zrušuje. Nikoho nemožno na taký trest odsúdiť ani popraviť.

Podľa  čl. 2 Zmluvy o EÚ Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.

Podľa čl. 6 ods. 3 Zmluvy o EÚ základné práva tak, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva Únie.

Slovenská republika ako demokratický štát rešpektuje východiskové princípy moderného konštitucionalizmu, osobitne princíp úcty k ľudským a občianskym právam. Uznáva vysokú kultúru politického myslenia a konania založeného na princípoch demokracie, tolerancie a humanizmu. Z ústavnej koncepcie vyplýva, že základné práva a slobody sú doménou jednotlivca, ktorú štát nevymedzuje, ale voči ktorej musí vymedziť sám seba, t. j. ústavne odôvodniť možnosť a hranice svojich zásahov.

Správny orgán sa opakovane v tomto ako aj v predchádzajúcom konaní o azyle  odvoláva, či skôr spolieha na to (a to aj napriek preukázateľne iba proklamovaným než reálne vymožiteľným zárukám Generálnej prokuratúry Ruskej federácie), že krajina pôvodu účastníka konania si splní svoje záväzky, ktoré pre ňu vyplývajú z členstva v Rade Európy. Dovolávajúc sa plnenia medzinárodných záväzkov iných na poli medzinárodnej ochrany ľudských práv, musí mať správny orgán na zreteli predovšetkým svoje vlastné záväzky v tejto oblasti, a to či už tiež ako člena Rady Európy alebo navyše aj ako členského štátu EÚ, ktorá sama vo svojich zakladajúcich zmluvách deklaruje, že je založená na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity; je založená na zásadách demokracie a právneho štátu; pri svojej činnosti čerpá z kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy, z ktorého sa vyvinuli univerzálne hodnoty nezrušiteľných a nescudziteľných práv ľudskej bytosti, slobody, demokracie, rovnosti a právneho štátu; potvrdzuje oddanosť princípom slobody, demokracie, rešpektovania ľudských práv a základných slobôd a právneho štátu, atď. Človek ako neopakovateľná bytosť má určité prirodzené práva univerzálneho charakteru odvodené z jeho osobitnej povahy. Tieto prirodzené práva sú neodňateľné, nescudziteľné, neporušiteľné, a nie sú človeku dané štátom a jeho mocou, a teda existujú nezávisle od štátnej moci. Štát a jeho štátna moc má ľudské práva iba deklarovať a chrániť.

Inštitút azylu poskytuje ochranu osobám, ktoré majú obavy o svoj život z dôvodov prenasledovania z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu, krajiny pôvodu (článok 1A Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení Protokolu z roku 1967, § 8 zákona o azyle). Ide o najvyššiu formu ochrany osoby a jej života, ktorú mu poskytuje štát, v ktorom požiadal o udelenie azylu, v dôsledku perzekúcie pre uplatňovanie základných ľudských práv, ktoré má krajina pôvodu ako minimálny štandard poskytovať svojim občanom, ale neposkytuje ich. Pojem „prenasledovanie“ je vymedzený zákonom o azyle v ustanovení § 2 písm. d) a rozumie sa ním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia (§ 2 písm. e) zákona o azyle) je štát, politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty vedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

V konaní pred správnym orgánom žiadateľ opakovane a dôrazne poukazoval na to, že jeho obvinenie a stíhanie bolo začaté na podklade výpovede Arsena Mukajeva, ktorý sám priznal, že tak učinil a vypovedal pod nátlakom a po mučení ruskými bezpečnostnými orgánmi. Bojí sa, že ako čečenský bojovník za právo čečenského národa na jeho sebaurčenie a nezávislosť bude v prípade svojho návratu do Ruskej federácie čeliť prenasledovaniu z politických a národnostných dôvodov, a rovnako aj vážnemu bezpráviu v hroziacom súdnom konaní vedenom proti nemu v podobe mučenia, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, ba dokonca trestu smrti.

Európsky súd pre ľudské práva pri svojich rozhodnutiach judikoval, že krajina, ktorá realizuje kroky smerujúce k vyhosteniu alebo vydaniu osoby zo svojej krajiny, musí dostatočne hodnoverne vylúčiť, že takáto osoba bude po návrate do svojej krajiny podrobená nedovolenému zaobchádzaniu odporujúcemu čl. 3 Dohovoru. Účastník konania v konaní o azyle pred správnym orgánom predložil množstvo relevantných listinných dôkazov a zaznamenaných svedectiev navrátených Čečencov o tom, že v prípade jeho nedobrovoľného návratu resp. vydania do Ruska bude vážne ohrozený jeho život a ľudská dôstojnosť a že bude podrobený mučeniu, či neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu zo strany štátnych pôvodcov – ruských štátnych orgánov. Navyše  sa obáva krvnej pomsty zo strany rodinných príslušníkov zabitých príslušníkov OMON, z ktorých zabitia je neprávom obviňovaný.

Článok 3 Dohovoru bol štrasburskými orgánmi ochrany práva interpretovaný tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo (zákon o azyle).V porovnaní s ostatnými právami a slobodami, ktoré zakotvuje Dohovor, sa čl. 3 vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou. Z absolútnosti tohto ľudského práva vyplýva, že sa vzťahuje na všetkých ľudí a nie je ničím limitované. To znamená, že s výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad z dôvodu zachovania verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu. Preto ani tvrdením o prevahe všeobecného záujmu (či už štátneho záujmu, alebo jednotlivca či kolektívu) nad striktným dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských práv, nemožno ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy.

V prípade žiadateľa je daná prítomnosť jeho obáv o život a zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti s preukázateľnou objektivizáciou opodstatnenosti týchto obáv z dôvodov relevantných pre udelenie azylu. Žiadateľ spĺňa podmienky pre udelenie azylu príslušných právnych predpisov, a preto správny orgán v predmetnom konaní vec nesprávne právne posúdil.

VI.

Žiadateľ požiadal v predmetnom konaní pred správnym orgánom o udelenie azylu aj z humanitných dôvodov a to preto, lebo: trpí žalúdočnými vredmi a jeho stav nie je dobrý. V Čečensku videl veľa hrôz, na čo nemá dobré spomienky. Už 5 rokov žije v neistote a strachu vo vydávacej väzbe, čo veľmi zle vplýva na jeho psychické zdravie. Túži konečne začať žiť pokojným a normálnym životom bez každodenného strachu z toho, že bude vydaný niekde, kde bude ohrozený jeho život, zdravie a ľudská dôstojnosť. Na Slovensku chcel začať nový život ako slobodný človek, i keď to, čo prežil v Čečensku, z jeho pamäti nikdy nevymizne. Jeho príbuzní v Čečensku sú aj teraz prenasledovaní, pretože ľudia čečenského prezidenta Kadyrova sa snažia násilne navrátiť utečencov do Ruskej federácie, aby sa svet nedozvedel o zločinoch páchaných na Severnom Kaukaze pod rúškom boja s islamskými extrémistami.

Správny orgán aj na základe aktuálnej žiadosti účastníka konania posúdil humanitné dôvody a záruky Ruskej federácie, že mu bude poskytnutá dostatočná zdravotná starostlivosť, pričom skonštatoval, že ani v tomto konaní účastník nesplnil podmienky pre udelenie azylu z humanitných dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správny orgán považoval za humanitné dôvody žiadosti iba nepriaznivý zdravotný stav účastníka konania, a nie jeho celkové zlé životné postavenie. Tento záver správneho orgánu nie je vecne správny a nie je v súlade s všeobecne záväznými právnymi predpismi z nasledovných dôvodov.

Podľa ustanovenia § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť žiadateľovi azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle.

Správny orgán uviedol, že v zmysle zákona o azyle na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok. Posúdenie humanitných dôvodov je v kompetencii ako aj zodpovednosti Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom Migračný úrad ako správny orgán rozhoduje o udelení azylu na základe správnej úvahy. Avšak v tejto súvislosti dávame do pozornosti odvolacieho správneho orgánu právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Sža/12/2010, podľa ktorého možno súhlasiť s tvrdením odporcu ako aj krajského súdu, že v zmysle platnej právnej úpravy na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok a je teda na úvahe správneho orgánu, ako rozhodne. Treba však pripomenúť, že zákonným ustanovením (§ 9 zákona o azyle) nebola odporcovi zverená ničím neobmedzená voľná úvaha pri rozhodovaní, či udelí alebo neudelí azyl z humanitných dôvodov. Odporca pri použití voľnej úvahy musí rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť postupu správneho orgánu v súlade so zákonom a medzinárodnými dohovormi, ktorými je SR viazaná.

Podľa Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.  Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. V intenciách čl.7 ods. 5 Ústavy SR má Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý vo svojom čl. 3 zakazuje mučenie, kruté, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie,  prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Množstvo žiadateľom predložených dôkazov ale predovšetkým aj samotná rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva poukazuje na to, že Ruská federácia porušuje ľudské práva voči občanom čečenskej národnosti, pričom sa nejedná len o individuálne prípady, ale o všeobecnú prax (ako napr. rozsudok z 27.7.2007 Bazorkina proti Rusku). Vzhľadom k tomu sa javí bez ďalšieho neudržateľným záver správneho orgánu, že u žiadateľa  neboli zistené podmienky pre udelenie azylu a to ani z humanitných dôvodov. Žiadateľ na tomto mieste poukazuje na rozhodnutie príslušného orgánu Českej republiky vo veci žiadosti o udelenie azylu Čečencovi, ktorému bol udelený azyl z humanitných dôvodov aj s prihliadnutím na jeho zdravotný stav.

Právo nebyť podrobený mučeniu či neľudskému zaobchádzaniu má absolútnu povahu, je nezrušiteľné, neodňateľné a navyše už od samotného počiatku existencie inštitútu azylu od dávnej minulosti, má azyl nielen svoj politický, no predovšetkým humanitárny význam.

V azylovom spise správneho orgánu v súčasnom konaní o azyle je doložený preklad „Zápisu výpovede zo súdnej siene obvineného Ali Nurdinovič Ibragimov“, v ktorej uvádza nasledovné prežité udalosti: „ 4. Februára 2000 rok 7.50 ráno – v ten deň od rána boli uzavreté všetky prístupové cesty, cesta bola odrezaná. Nad dedinou sa objavili prvé dve bojové lietadla, ktoré zhodili 2 bomby: prvú na mešitu a tú druhú na obecný úrad. Všetci sme vyšli vonku pozrieť sa na to, čo sa tam deje, keď sa objavili lietadlá, zhodili ďalšie dve bomby, ktoré boli pripravené na padákoch. Bomby dopadli na vedľajšiu ulicu. Po výbuchu vznikla panika. Ja a Čentijev sme sa vybrali tým smerom, kde bol výbuch. Bomba spadla na dom Šachidova Adlana (je to ten, ktorého Slovenská strana vydala orgánom činným v trestnom konaní Ruskej federácie). On sedel ako rozumu zbavený, ani neplakal. Na otázku čo sa stalo, odpovedal, že zabili jeho matku, uja, tetu a deväťročného chlapca, okrem toho zahynulo veľa žien a detí. Po leteckom nálete, federálne jednotky začali delostreleckú paľbu. Boli použité aj zakázané zbrane. Bombardovanie trvalo dva dni, počas ktorých nebolo možné vychádzať von, každý pokus znamenal smrť. Na tretí deň ľudia dostali dve hodiny na to, aby zbalili osobné veci a opustili dedinu, pritom možnosť opustiť dedinu dostali len deti, ženy a starci. Muži museli ostať a potom ich brali do trestného tábora, v ktorom ich mučili a čakala ich smrť. Počas bombardovania zahynulo 370 ľudí včítane žien a detí. Po tomto útoku každý mladý človek sa rozhodol bojovať proti federálnym vojskám včítane mňa a môjho mladšieho brata, ktorý zahynul v roku 2001. Väčšina obyvateľov, prevažne mladí ľudia, ostali telesne postihnutí, čo je následkom vojny. Potom po všetkom sme sa rozhodli chrániť svoje územie, svojich ľudí – a pre to nás nazvali zločincami alebo členmi zločineckých bánd. A ako nazvať ich? – pýtam sa ja.“

Správny orgán so zjednodušeným odkazom na vyhodnocovanie záruk poskytnutých Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie v predchádzajúcom aj tomto konaní prijal záver o ich dostatočnosti a teda neodôvodnenosti obáv žiadateľa. Avšak žiadateľovi z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa správny orgán vysporiadal s novými predloženými dôkazmi, listinami a svedectvami o ich nedostatočnosti a teda prečo vzhľadom na tak závažné okolnosti azyl z humanitných dôvodov účastníkovi konania neudelil.  Napriek zákonom povolenej správnej úvahe nesmie za žiadnych okolností správny orgán porušovať všeobecný zákaz ľubovôle uplatňujúci sa v právnom štáte, zakotvený v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a z ktorého vychádza aj vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.

Žiadateľ je vzhľadom na všetky okolnosti svojho prípadu a životnej situácie presvedčený, že správny orgán pri vyhodnocovaní jeho opätovnej žiadosti o udelenie azylu nepostupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi ani medzinárodnými dohovormi o ochrane ľudských práv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Dôkaz:   – azylový spis správneho orgánu ČAS:MU-642-35/PO-Ž-2010

-     ftk. rozhodnutia Ministerstva vnútra ČR zo dňa 21.12.2010 č. j. OAM-

280/ZA-12-P08-2010

VII.

Správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že prípadné nesplnenie záväzku dodržať poskytnuté záruky zo strany RF by podkopalo dôveru ich partnerov a dôveru Rady Európy a malo by negatívne dôsledky na ďalší postup pri podobných žiadostiach. Je potrebné aj uviesť, že odmietnutie vydať vyžiadanú osobu by malo nepriaznivý dopad na práva iných osôb, predovšetkým príbuzných zabitých policajtov.

K uvedenému si žiadateľ dovoľuje dať do pozornosti čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Správny orgán nesmie rozhodovať  na základe obyčajných domnienok či hypotéz. V danom prípade sa nejedná ani o za určitých podmienok dovolenú správnu úvahu správneho orgánu. Avšak napriek správnym orgánom vyslovenej domnienke, žiadateľ v prebiehajúcom konaní pred správnym orgánom hodnoverným spôsobom preukázal, že Ruská federácia svoje záväzky z ňou proklamovaných záruk nedodržiava a to aj za cenu podlomenia dôvery zo strany jej partnerov. Ďalej je na tomto mieste potrebné uviesť, že správny orgán v konaní o azyle nemá zverenú právomoc rozhodovať o právach obetí policajtov, ale rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch žiadateľov o azyl resp. osôb, ktorým bola priznaná medzinárodná ochrana vo forme azylu, iba toto je zákonným predmetom konania o azyle. Výsledkom každého správneho konania má byť rozhodnutie, ktoré je vecne správne a zákonné, nemôže byť na založené na úvahe o jeho vhodnosti či účelnosti. V opačnom prípade by došlo k porušeniu princípu právneho štátu deklarovaného v čl. 1 a 2 Ústavy SR.

Nedodržanie vyššie uvedeného ústavného princípu právneho štátu a zásady zákonnosti správneho konania má za následok ohrozenie resp. porušenie účelu konania o azyle.

VIII.

V prípade žiadateľa existujú dôvodné obavy, že v prípade svojho návratu do Ruskej federácie bude čeliť prenasledovaniu a vážnemu bezpráviu v podobe mučenia, krutého, neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania a to z dôvodov jeho čečenskej národnosti a rovnako aj z dôvodu vykonštruovaného a neodôvodneného obvinenia zo spáchania vážneho trestného činu. Účastník konania sa navyše odôvodnene obáva toho, že vzhľadom na informácie o všeobecnej praxi ruských orgánov činných v trestnom konaní nebude mať v prípadnom trestnom stíhaní, resp. súdnom konaní vedenom proti nemu reálne danú možnosť riadnej a zákonnej obhajoby a tak preukázať svoju nevinu.

Pre tieto obavy sa nemôže a nechce vrátiť späť do Ruskej federácie.

Správny orgán nesprávne rozhodol o zastavení konania o azyle, pričom na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky. Ďalej postupom správneho orgánu v konaní o azyle došlo k porušeniu pravidiel Správneho poriadku, zásady legality a materiálnej pravdy, a k porušeniu záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských práv a ustanovenia § 18 zákona o azyle, pretože správny orgán nezohľadnil dôležité skutočnosti týkajúce sa prípadu účastníka konania a krajiny pôvodu v čase rozhodovania o novej žiadosti, ani vyhlásenia a dokumentáciu predloženú účastníkom konania, ktoré jednoznačne preukazujú, že môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, a v neposlednom rade ani samotné obzvlášť nepriaznivé postavenie účastníka konania. Správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia nebral do úvahy všetky relevantné skutočnosti a okolnosti predložené účastníkom, ale osvojil si len tie, ktoré sú v jeho neprospech, a aj to v prevažnej časti z predošlého konania.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že správny orgán sa pri vydávaní napadnutého rozhodnutia dôsledne neriadil ustanoveniami príslušných právnych predpisov, pričom tento nedostatok je spôsobilý vyvolať zrušenie predmetného rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci na nové konanie.

IX.

Na základe uvádzaných skutočností v spojení s citovanými ustanoveniami právnych predpisov považuje žiadateľ rozhodnutie správneho orgánu, ktorým bolo konanie o azyle zastavené, za nesprávne a v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky

a preto žiada,

aby odvolací správny orgán zrušil rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra SR zo dňa 04.02.2011, ČAS:MU-642-35/PO-Ž-2010 a vec mu vrátil na nové konanie.

V Košiciach, dňa 02.03.2011

Ali Nurdinovič Ibragimov

v.z.

оd: <martina.sukovska@legalaid.sk>

komu: <hana.demeterova@gmail.com>

8.3.2011

V nami podanom rozklade uvádzame, že Európsky súd pre ľudské práva vydal predbežné opatrenie o nevydaní menovaného žiadateľa na dobu neurčitú, a to než sa skončí jeho azylové konanie. Správne má byť uvedené: Európsky súd pre ľudské práva vydal predbežné opatrenie o nevydaní menovaného žiadateľa na dobu neurčitú.

Takže prikladali sme ako prílohu:

- to české rozhodnutie o udelení azylu Čečencovi z humanitárnych dôvodov,

- uznesenie EP o právnom štáte v Rusku,

- správu Amnesty international  o stave ľudských práv Ruskej federácie,

- a ešte ten článok o rozhodnutí fínskeho súdu o nevydaní Čečenca v rovnakej situácii ako je Ali, ktorá ste mi poslala.

Migračný úrad

Ministerstvo vnútra SR

Pivonkova 6

812 72 Bratislava

Vaša sp. zn.ČAS:MU-642-35/PO-Ž-2010 Naše čísloA 4/11 VybavujeMgr. Sukovská Košice,07.03.2011

Vec:  Oprava zrejmej nesprávnosti uvedenej v rozklade proti rozhodnutiu sp. zn.

ČAS:MU-642-35/PO-Ž-2010 zo dňa 04.02.2011

V azylovej právnej veci žiadateľa Ali Nurdinovič IBRAGIMOV, nar. 28.10.1977 v obci Davydenko, Čečenská republika, Ruská federácia, štátna príslušnosť Ruská federácia,

vedenej pred Migračným úradom Ministerstva vnútra SR pod sp. zn. ČAS:MU-642-35/PO-Ž-2010

sme dňa 02.03.2011 podali rozklad proti predmetnému rozhodnutiu o zastavení konania o azyle menovaného žiadateľa zo dňa 04.02.2011  ČAS:MU-642-35/PO-Ž-2010.

V nami podanom rozklade zo dňa 02.03.2011, na 12. strane v IV. bode, nesprávne uvádzame: „ Na závažné a nepretržité porušovanie ľudských práv ruskými štátnymi orgánmi poukazuje aj Uznesenie Európskeho parlamentu zo 17.01.2011 o právnom štáte v Rusku, ktoré je doložené v prílohe, a na ktoré rovnako správny orgán vôbec neprihliadol.“

Pritom správne má byť uvedené: Na závažné a nepretržité porušovanie ľudských práv ruskými štátnymi orgánmi poukazuje aj Uznesenie Európskeho parlamentu zo 17.02.2011 o právnom štáte v Rusku, ktoré je doložené v prílohe.

S pozdravom

JUDr. Monika Miháľová

vedúca kancelárie Centra právnej pomoci

v Košiciach

Příloha č.5:

Příloha č.6:

P7_TA-PROV(2011)0066

Z Usnesení Evropského parlamentu ze dne 17. února 2011 o právním státě v Rusku

Evropský parlament,

–               s ohledem na své předchozí zprávy a usnesení o Rusku a o vztazích mezi EU a Ruskem, zejména na usnesení ze dne 17. září 2009 o vraždách obránců lidských práv v Rusku[1], usnesení ze dne 17. června 2010 o závěrech ze summitu EU-Rusko (31. května – 1. června 2010)[2] a usnesení ze dne 21. října 2010 o situaci lidských práv v Severním Kavkazu (Ruská federace) a trestním stíhání proti Olegu Orlovi[3],

–               s ohledem na stávající Dohodu o partnerství a spolupráci mezi Evropskými společenstvími a jejich členskými státy na straně jedné a Ruskou federací na straně druhé a na probíhající jednání o nové smlouvě mezi EU a Ruskem,

–               s ohledem na výroční zprávu o lidských právech ve světě v roce 2009 přijatou v prosinci 2010, se zvláštním odkazem na Magnitského případ,

–               s ohledem na konzultace mezi EU a Ruskem o lidských právech,

–               s ohledem na Úmluvu o ochraně lidských práv a základních svobod, Deklaraci OSN o zastáncích lidských práv a Deklaraci OSN o právu a povinnosti jednotlivců, skupin a společenských organizací propagovat a chránit všeobecně uznávaná lidská práva a základní svobody,

–               s ohledem na partnerství pro modernizaci, které bylo zahájeno na summitu EU-Rusko v květnu 2010 v Rostově na Donu, a na závazek ruského politického vedení, že se dodržování právního státu stane základem pro modernizaci Ruska,

–               s ohledem na čl. 110 odst. 4 jednacího řádu,

  1. vzhledem k tomu, že Evropská unie hodlá dále prohlubovat a rozvíjet vztahy mezi EU a Ruskem v souladu se zásadami zakotvenými v partnerství pro modernizaci, jež se zakládají na neochvějné věrnosti demokratickým zásadám, základním a lidským právům a na právním státu,
  2. vzhledem k tomu, že Rusko se jako člen Rady Evropy a Organizace pro bezpečnost a spolupráci v Evropě (OSBE) a signatář deklarací OSN zavázalo k ochraně a podpoře lidských práv, základních svobod a právního státu,
  3. vzhledem k tomu, že řada procesů a soudních řízení konaných v posledních letech vyvolala pochybnosti ohledně nezávislosti a nestrannosti soudních institucí Ruské federace,
  4. vzhledem k tomu, že druhé odsouzení Michaila Chodorkovského a Platona Lebeděva dne 30. prosince 2010 v druhém soudním řízení týkajícím se majetku Jukosu zpochybnilo mezinárodní společenství včetně EU,
  5. vzhledem k tomu, že po demonstraci opozice byl dne 31. prosince 2010 v Moskvě zatčen Boris Němcov a přibližně dalších 70 osob,
  6. vzhledem k tomu, že nezávislí novináři, občanští aktivisté, právníci a obhájci lidských práv často čelí výhružkám a násilí; vzhledem k tomu, že antiextremistické právní předpisy a nová ustanovení zákona o Federální bezpečnostní službě (FSB) jsou nejasné, a v důsledku toho jsou často využívány k pronásledování nevládních organizací, náboženských menšin a mediálních organizací,
  7. vzhledem k tomu, že ruské orgány dosud nevyřešily případy novinářek Anny Politkovské, Natálie Estěmirovové a Anastázie Baburové ani smrt právníka Sergeje Magnitského,
  8. vzhledem k tomu, že prezident Medveděv se při mnoha příležitostech zavázal k posílení právního státu a prohlásil, že jeho úkolem je vytvořit naprosto nezávislé a moderní soudy odpovídající úrovni hospodářského rozvoje Ruska,
  9. znovu potvrzuje své přesvědčení, že Rusko zůstává důležitým partnerem Evropské unie při budování udržitelné spolupráce založené na demokracii a právním státě;
  10. ostře odsuzuje teroristický útok na moskevském letišti Domodědovo a vyjadřuje svou soustrast rodinám obětí a solidaritu těm, kteří byli při tomto útoku zraněni; zdůrazňuje, že je zapotřebí, aby ruské orgány reagovaly na tento útok zákonně a přiměřeně, neboť je třeba umožnit ruskému soudnímu systému pracovat při stíhání a odsouzení osob odpovědných za tento útok svobodně a nezávisle;
  11. vyjadřuje znepokojení nad zprávami o politicky motivovaných procesech, nespravedlivých postupech a zanedbání vyšetřování závažných trestných činů, jako jsou vraždy, pronásledování a jiné násilné činy; naléhavě vyzývá ruské soudní a donucovací orgány, aby své povinnosti vykonávaly účinně, nezaujatě a nezávisle, s cílem postavit pachatele trestných činů před soud;
  12. je vážně znepokojen verdiktem soudu v nedávném druhém procesu s Michailem Chodorkovským a Platonem Lebeděvem; zdůrazňuje, že v souvislosti s tímto a předchozími soudními řízeními proti oběma mužům se objevily závažné justiční pochybnosti, a požaduje nezávislé soudní přezkoumání v rámci probíhajícího odvolacího řízení; naléhavě vyzývá ruské orgány, aby vynaložily veškeré úsilí na zlepšení soudnictví v souladu s deklarovaným odhodláním prezidenta Dmitrije Medveděva k posílení spravedlnosti a transparentnosti;
  13. naléhavě vyzývá ombudsmana Ruské federace, aby nechal provést přezkoumání obvinění a pokračujícího soudního řízení vedeného proti Olegu Orlovovi, nositeli Sacharovovy ceny za svobodu myšlení udělené Evropským parlamentem za rok 2009; připomíná, že dosud neproběhlo žádné účinné vyšetřování vraždy čelné představitelky střediska Memorial v Čečensku Natálie Estěmirovové;
  14. lituje rozhánění poklidných shromáždění, která se konají 31. dne každého druhého měsíce v souvislosti s článkem 31 ruské ústavy, a opakovaných zatýkání příslušníků opozice, jako v případě Borise Němcova;
  15. vybízí předsedy Rady a Komise i vysokou představitelku, aby tyto případy i nadále pečlivě sledovali a aby tuto otázku předkládali v různých podobách na jednotlivých setkáních s Ruskem, a to zejména během nadcházejícího summitu EU-Rusko;
  16. připomíná Radě a vysoké představitelce, že v reakci na systematické porušování lidských práv a neschopnost prosazovat právní stát je možné uplatnit celou škálu vhodných opatření;
  17. vyzývá EU a Rusko, aby zintenzívnily jednání o nové závazné a komplexní dohodě o partnerství a spolupráci, a připomíná svou rozhodnou podporu široké dohodě zahrnující otázky demokracie, právního státu a dodržování lidských a základních práv; zdůrazňuje význam zajištění účinného fungování soudnictví a posílení boje proti korupci;
  18. vyjadřuje své znepokojení nad značným počtem hlášených případů porušování lidských práv v Rusku, včetně práva na pokojné shromažďování, a podtrhuje význam pokračujícího dialogu o lidských právech jako součásti konzultací o lidských právech mezi EU a Ruskem, se zvláštním zaměřením na opatření, která přijaly ruské orgány s cílem zajistit bezpečnost zastánců lidských práv;
  19. zdůrazňuje, že důsledné dodržování lidských práv a zásad právního státu zlepší obraz a důvěryhodnost Ruska ve světě, a zejména v jeho vztazích s Evropskou unií, které jsou důležité a měly by vyústit ve strategické partnerství, neboť obě strany jsou na sobě vzájemně závislé a mají řadu společných zájmů, především pokud jde o politickou spolupráci a o spolupráci v oblasti bezpečnosti, hospodářství a energetiky, ale také s ohledem na dodržování demokratických zásad a postupů, právního státu a základních lidských práv;
  20. vyzývá Komisi, aby co nejrychleji předložila Parlamentu hodnocení toho, zda jsou soudní opatření přijatá proti Jukosu a jeho výkonnému vedení slučitelná s požadavky vůči Rusku, pokud jde o jeho ambici stát se plným členem WTO;
  21. poukazuje na to, že Rusko se jako člen Rady Evropy plně zavázalo dodržovat společné evropské normy, pokud jde o demokracii, základní a lidská práva a právní stát; vyzývá v tomto ohledu ruské orgány, aby se řídily všemi rozsudky Evropského soudu pro lidská práva a aby přijaly opatření k nápravě individuálních případů porušování lidských práv, a to včetně toho, že zajistí, aby vždy proběhlo účinné vyšetřování a pachatelé byli postaveni před soud; dále ruské orgány vyzývá, aby přijaly obecná opatření k provedení těchto rozsudků, včetně změn v politické praxi i v právním řádu, aby se podobné případy již neopakovaly;
  22. opětovně vyzývá k zintenzívnění konzultací v oblasti lidských práv, aby byly tyto konzultace účinnější a více se orientovaly na výsledky a aby se jich účastnila ruská ministerstva spravedlnosti, vnitra a zahraničních věcí v Bruselu i v Moskvě a aby do nich byl na všech úrovních plně zapojen Evropský parlament; připomíná vysoké představitelce rozhodnutí Evropského parlamentu vytvořit v rámci rozpočtu fórum občanské společnosti;
  23. vyzývá Radu a Komisi, aby nabídly Rusku praktickou pomoc a odborné znalosti s cílem posílit nezávislost soudnictví a donucovacích orgánů a zlepšit schopnost soudního systému odolávat politickému a hospodářskému tlaku; zdůrazňuje ochotu Evropské unie přispět k vytvoření takového programu na podporu soudnictví a přispět ke vzdělávání a odborné přípravě – zejména v oblasti lidských práv – zaměstnanců donucovacích orgánů, prokurátorů a soudců;
  24. pověřuje svého předsedu, aby předal toto usnesení Radě, Komisi, vládám a parlamentům členských států, vládě a parlamentu Ruské federace, Radě Evropy a Organizaci pro bezpečnost a spolupráci v Evropě.

[1] Úř. věst. C 224 Ε, 17.9.2009, s. 27.

[2] Přijaté texty, P7_TA(2010)0234.

[3] Přijaté texty, P7_TA(2010)0390.

Další přílohy k ESLP zasílány v březnu a dubnu