Dopis Radičové; SME a d.

Předsedkyně vlády Slovenské republiky

Prof. PhDr. Iveta Radičová

Vážená paní předsedkyně vlády,

předně bych Vám chtěl pogratulovat k Vaší funkci, ve které můžete naplnit alespoň část předsevzetí z období „Sametové revoluce“ a udělat pro Slovensko mnoho dobrého.  Jsem také rád, že nám Vaše politická reprezentace udělila lekci a Vy jste se stala první ženou ve funkci slovenské premiérky, zatímco ČR nemá v nové vládě ani jednu ženu. Upřímně Vám přeji mnoho úspěchů, i když vím, že v současné ekonomicky a lidsko-právně turbulentní době to nebudete mít jednoduché.

Paní premiérko, obracím se na Vás ve věci vydání k trestnímu stíhání do země původu pánů Aliho Ibragimova a Anzora Chentieva, občanů Ruské federace, čečenské národnosti. Oba se toho času nachází ve vazebních věznicích. Věc byla postoupena ESLP: Application no. 21022/08 a Application no. 519464/5, stanovisko k ní vydáno dne 23. října 2010. Do případu se následně vložila řada mezinárodních autorit z oblasti lidských práv, které protestovaly proti vydání obou Čečenců do RF.

V prvním listopadovém týdnu mne požádali o pomoc v této věci pan Imran  Ezheev a paní Hana Demeterová. Sešel jsem se s nimi a druhý den jsme odcestovali do Bratislavy, kde jsme ve svých vystoupeních na panelu s ruskými disidenty společně s Viktorem Fajnbergem zásadně  protestovali proti nedobrovolnému vyhoštění Čečenců do RF. Během této návštěvy a návazně jsem hovořil s místopředsedou slovenské vlády Rudolfem Chmelem, ministryní spravedlnosti Lucií Žitňanskou, státní tajemnicí  ministerstva spravedlnosti Marií Kolíkovou  a  dalšími. Setkal jsem se s pochopením a ochotou vyřešit celou situaci korektně a citlivě. Spojil jsem se také s dosavadním advokátem obou cizinců Martinem Škamlou, kterého jsem informoval o naší aktivitě.  Výsledkem této cesty bylo rozhodnutí  o neprodleném podání nové žádosti k ESLP o přijetí předběžného opatření. Tohoto úkolu se ujali oba mí přátelé, kteří mne na cestě do Bratislavy provázeli.

Objevily se totiž nové skutečnosti, na základě kterých ESLP průlomově změnil své původní rozhodnutí o nepřijatelnosti žaloby, a to dne 15. listopadu 2010: Application no.65916/10. ESLP tímto vydal předběžné opatření, kterým zavazuje Slovenskou republiku pány Ibragimova a Chentieva do RF nevydávat až do přijetí dalších kroků.

Mezi tyto nové skutečnosti patří mnohočetná svědectví o riziku těžké perzekuce obou Čečenců po jejich návratu do země původu, zásadní procesní pochybení při jejich obhajobě na Slovensku, neúměrně dlouhá vazba a také velmi špatný zdravotní stav obou zadržených. P. Chentiev přišel o levé oko při bombardování v Čečensku v r.2000, v hlavě a ruce mu zůstaly střepiny, které v tehdejších podmínkách nebylo možné vyoperovat. P. Ibragimov trpí více než 15 let žaludečními vředy. K tomu se přidaly v období více než 4,5letého pobytu ve věznicích Košice a Leopoldov další zdravotní problémy, související také s obrovským psychickým vypětím z dlouhodobého vazebního pobytu a různými výsledky vlekoucích se soudních řízení „vydat nebo nevydat“. Z těchto alarmujících faktů vyplývá i můj návrh, aby byl oběma pánům udělen humanitární azyl.

Vím, že za tato pochybení nese plnou odpovědnost minulá vláda a že Vy jste tento případ pouze „zdědila“. Bude to ale Vaše vláda, která rozhodne o dalším osudu obou pánů. Udělením humanitárního azylu by došlo k uzavření této komplikované záležitosti formou, která by byla, dle mého názoru, všeobecně akceptovaná a mezinárodním lidsko-právním společenstvím vysoce oceněná.

Vážená paní předsedkyně,

dovolte mi krátké zamyšlení nad současnou situací v Rusku, ve světle zkušeností, které jsem posledních letech získal ve funkci ministra pro lidská práva ve dvou vládách v průběhu českého předsednictví EU.

Obě naše republiky historie poučila, že Rusko je zemí, která prosazuje své politické a ekonomické zájmy často mocensky. Rusové se sami cítí být součástí Evropy, v tomto duchu jsou vedena i všechna důležitá politická jednání ruských politiků s představiteli západních zemí. Ruská kultura je nám nepochybně blízká, není však správné pojímat Rusko jako homogenní zemi a opomíjet kulturní a společenské odlišnosti ostatních nerusky mluvících obyvatel této velké a strategicky významné země. Diametrální odlišnosti menšinových kultur měly za následek dlouhodobé potlačování národních identit v historii carského Ruska, Sovětského svazu a nyní bohužel i v krátké historii Ruské federace.

Právo národů na sebeurčení, politická práva, náboženská svoboda, respekt k odlišnému přesvědčení či etnickému původu, svoboda slova a zejména právo na lidskou důstojnost, které je vyzařujícím jádrem civilizačního a sociálního pokroku, od něhož všechna práva vycházejí – a jímž jsou i poměřována – to všechno jsou premisy, které podmiňují moderní demokratický stát 21. století. Mluvíme-li o modernizaci Ruska, je ale tato postavena na pragmatickém a často i přezíravém přístupu k národnostním menšinám. Ústřední orgány se snaží zajistit klid a pořádek v oblastech jako jsou Čečna, Ingušsko, Dagestán či Severní Osetije prostřednictvím posílení pravomocí lokálních samospráv. Pokud není tento princip uplatněn v přísně demokratických a transparentních podmínkách, nejlépe pod dohledem zahraničních pozorovatelů, hrozí svévolným zneužitím moci a nastolením lokálních krutovlád, které se zcela vymknou kontrole ústředních orgánů.

Konkrétně v Čečně k tomu, bohužel, došlo. Moskvou podporovaný prezident Kadyrov nastolil faktickou tyranií místního obyvatelstva, jež je neustále udržováno ve strachu z ozbrojených skupin, které sebemenší projev nesouhlasu s Kadyrovovým režimem potlačují krutými represemi. Děje se tak vlastně v době, kdy válečný konflikt v Čečně byl zažehnán a Rusko přistoupilo k tzv. normalizaci. Přes vyhlášené amnestie dochází prokazatelně k porušování lidských práv, zejména k únosům civilistů, k mučení, znásilňování, nelidskému a ponižujícímu zacházení ze strany státních i nestátních silových struktur a k plánovaným brutálním vraždám. Pokud politické vedení Ruské federace neprodleně neukončí Kadyrovovu krutovládu a definitivně se nerozžehná s prvky carsko-bolševické imperiální politiky, Rusko se nezařadí mezi moderní demokracie 21. století.

Nebude-li plánovaný ekonomický rozvoj severokavkazských oblastí doprovázen stejně intenzivním rozvojem v oblasti lidských práv a  nastolením elementárních občanských jistot, nepřinese výsledek.

Počátkem května 2010 mne v Praze navštívila paní Světlana Gannuškina a obrátila se na mne s naléhavou žádostí, aby naše republika bezpodmínečně a s okamžitou platností zastavila jak deportace tak vydávání etnických Čečenců do Ruska vzhledem k bezprecedentnímu porušování lidských práv ze strany státních orgánů Čečenské republiky. Vylíčila mi otřesné skutečnosti, které jsou v současné Čečně každodenní realitou a po návratu do Moskvy mi napsala alarmující dopis o perspektivách, které by, dle jejího názoru, čekaly Čečence po nuceném návratu z České republiky do Ruské federace.

Podobné a mnohdy i otřesnější svědectví a lidsko-právní katastrofě v Čečensku přinášejí zprávy ministerstva zahraničí USA, UNHCR, nezávislých novinářů, lidsko-právních organizací Memorial, Amnesty international USA, nebo Americké asociace Židů ze zemí bývalého Sovětského Svazu, a konečně i Rady Evropy. Současný ministr zahraničí, pan Karel Schwarzenberg o situaci na Kavkazu prohlásil, že je vážnější, než se můžeme domnívat. Schwarzenberg apeloval v duchu „jestli nám bylo pomoženo v letech 1948, 1968 a mnoho našich lidí našlo azyl v jiných zemích, kde si mohli vybudovat bezpečnou existenci, měli bychom pomáhat i my“. Rozhodl jsem se tedy  bezodkladně svolat Výbor pro práva cizinců a Radu vlády pro lidská práva a zahájit exekutivní proces, který vyústil v návrh na usnesení Vlády ČR, kterým se ukládá „ministru vnitra zajistit, aby žadatelé o mezinárodní ochranu z Čečenska nebo žadatelé čečenského původu, jejichž žádost byla odmítnuta, jakož i další cizinci z Čečenska nebo čečenského původu, byli navraceni do Ruské federace striktně na základě dobrovolnosti“.

Podporu mému postupu vyjádřila předsedkyně podvýboru pro lidská práva Evropského parlamentu paní Heidi Hautala, dále zástupci RE, Norského helsinského výboru, organizace  Memoriálu,  lidskoprávní aktivisté z Čečenska a řada dalších.

Vážená paní premiérko, dovoluji si Vám zaslat přílohy, které situaci detailněji osvětlí a budu doufat, že můj návrh, aby byl oběma pánům udělen humanitární azyl, posoudíte příznivě.

S pozdravem a úctou

Michael Kocáb

exministr pro lidská práva

Praha, 19. listopadu 2010

Přílohy:

1. Dopis p. Heidi Hautaly, předsedkyně podvýboru pro lidská práva Evropského parlamentu a poslanců EP ministryni Žitňanské

2. Dopis gen. sekretáře Norského helsinského výboru ministryni Žitňanské

3. Dopis Světlany Gannuškinové, členky Rady pro lidská práva prezidenta RF a členky vedení organizace Memorial

http://www.chechenpress.org/events/2010/11/19/1f.shtml

Обращение экс-министра по правам человекa в Чехии к Председателю Правительства Словацкой Республики госпоже Ivete Radicovoi

19.11.2010


Уважаемая госпожа Премьер-министр,
в первую очередь позвольте Вас поздравить с вступлением в должность, в рамках которой Вы можете хотя бы частично реализовывать замыслы со времен „Бархатной революции“ и сделать для Словакии много хорошего. Я также рад тому, что Ваша политическая репрезентация является для нас хорошим примером, и Вы стали первой женщиной премьером, в то время как в  новом правительстве Чехии нет ни одной женщины. Искренно желаю Вам успехов, хотя знаю, что в нынешнее, довольно изменчивое экономическое и правозащитное время это Baм будет даваться с трудом.

Госпожа Премьер, обращаюсь к Вам по факту экстрадиции из-за обвинения в совершении уголовного преступления в странe происхождения Али Ибрагимова и Анзора Чентиева, граждан Российской Федерации, чеченской национальности. На данный момент оба находятся под стражей. Дело было передано в Европейский Суд по Правам Человека, номер заявления: 21022/08  и 519464/5, постановление по делу принято 23 октября 2010. В дело в последствии вмешались международные авторитетные деятели из области прав человечекa и заявили о своем протесте, чеченцев нельзя выдавать России.

В первой неделе ноября ко мне по этому делу обратились Имран Эжиев и Хана Деметерова. Я встретился с ними, после встречи с ними мы вместе посетили город Братиславу, где во-время дискуссии с дисидентами Наталией Горбаневской и Виктором Файнбергом мы решительно высказались против выдачи чеченцев Российской Федерации. На протежении всего этого визита и в последствии я говорил с вице-премьером  Словацкого Правительства Rudolfom Khmelom, министром юстиции Luciei Zhitnianskoi, госсекретарем министерства юстиции Mariei Kolikovoi и другими. Я нашел полное понимание и огромное желание с их стороны решить этот сложный вопрос как можно быстро и корректно. Я связался также с адвокатом, который представляет интересы чеченцев Martinom Shkamloi.
Результатом этой поездки было принятое решение незамедлительно заявить в Европейский Суд по правам человека на принятие скорейших мер,  так как появились новые факты, на  основaнии которых Европейский Суд по Правам Человека беспрецедентно изменил свое решение по поводу отказа в жалобе. 15 ноября 2010, Европейский Суд по Правам Человека  принял предварительные меры, номер заявления: 65916/10, которыми обязывает Словацкую Республику не выдавать Али Ибрагимова и Анзора Чентиева в Российскuiu Федерацию, до последующих действий.

К новым обстоятельствам относятся множественное подтверждение o повышенном риске и угроза убийства этих чеченцев после возвращения в страну происхожедния. Серьезные процессуальные ошибки во-время их защиты в Словакии, незаконный срок пребывания в заключении под стражей, и плохое состояние здоровья обоих задержанных. Господин Чентиев потерял левый глаз в результате бомбежки в Чечне в 2000 году, в голове и руках у него остались осколки, которые невозможно было прооперировать в тех условиях. У господина Ибрагимовa больше чем 15 лет открытая язва  в желудке. К этому во время 4,5 годичного заключения в Кошице и Леопольдове  добавились и другие медицинские проблемы, связанные с огромным психическим давлением длительного заключения и разными результатами судебных процессов, которые решали его судьбу в смысле „выдавать или не выдавать“.

Из приведенных мною выше фактов и следует моё предложение присвоить  этим пострадавшим господам гуманитарное убежище.

Я понимаю, что полностью ответственным за эти ошибки является прошлое правительство и Вам досталось это дело «по наследству». Теперь судьбу этих господ будет решать Ваше Правительство. Присвоением гуманитарного убежища  этот проблематичный случай был бы решен таким способом, который с моей точки зрения был бы приемлемым и высоко оценим международным правозащитным сообществом.

Госпожа Премьер-министр, позвольте мне коротко высказаться  о нынешней ситуации в России, используя опыт, который я получил в последние годы в качестве министра по правам человека в обоих правительствах, а также во время чешского председательства в ЕС.

Обе наши республики имеют исторический опыт с Россией как со страной, которая продвигает свои политические и экономические интересы, часто используя силу власти. Русские считают себя частью Европы, на этом и построены все важные политические встречи российских политиков с представителями западных стран. Русская культура безусловно близка нам, но было бы неправильным считать Россию однородной страной и забывать культурные и общественные особенности других представителей ne по-русски  говорящих жителей этой огромной и стратегически важной страны. Результатом диаметральных отличий национальных культур стало  длительноe подавление народного идентитета в Царской России, Советском Союзе и сейчас к сожалению, в истории Российской Федерации.¨

Право народов на самоопределение, политические права населения, свобода религии, право не быть дискриминированным из за своих принципов и этнического происхождения, свобода слова, и прежде всего право на человеческое достоинство, которое является излучающим ядром цивилизации и социального прогресса, от которого и исходят все права, – и которым они измеряются -это все предпосылки, формирующие демократическое государство 21 века. Если мы говорим о модернизации России, то она поставленa на прагматичном и часто на пренебрежительном отношении к народным меньшинствам. Центральные органы пытаются навести порядок в таких областях как Чечня, Ингушетия, Дагестан, Северная Осетия с помощью усиления полномочий местной власти. Пока этот подход не будет осуществлен в строгих, четких  демократических и прозрачных условиях, а  лучше всего под наблюдением международных обозревателей, нависает опасность злоупотребления власти и воцарения местного деспотизма, которые полностью выйдут из под контроля центральной власти.

Конкретно, в Чечне, к сожалению, это случилось. Поддерживаемый Москвой  «президент» Кадыров установил настоящую тиранию в отношении местного населения, которое постоянно находится в страхе от вооруженных групп, приученных малейшее проявления несогласия с режимом Кадырова подавлять жестокими репрессиями. Стало это после того, когда военный конфликт в Чечне закончился и Россия приступила к так называемой нормализации обстановки. Несмотря на провозглашенные амнистии все чаще доходит к очевидному нарушению человеческих прав, в особенности к похищению мирного населения, пыткам, изнасилованиям, нечеловеческому и унижающему обращению со стороны государственных и негосударственных силовых структур, а также к намеренно жестоким убийствам. Пока  политическое руководство Российской Федерации окончательно не распрощается с тактикой жестокого правления Кадырова и элементами царско-большевистской империальной политики, оно не должно иметь место в 21 веке в современной демократии. Если не будет запланировано экономическое развитие Северо-Кавказского региона, в совокупности с развитием в области человеческих прав и установлением элементарной гражданской уверенности, это не принесет желаемых результатов.

В начале мая 2010 года меня в Праге посетила госпожа Светлана Ганнушкина,  обратившись ко мне с просьбой, чтобы наша республика неукоснительно и мгновенно прекратила  как депортацию, так и выдачу этнических чеченцев в Россию, учитывая беспрецедентное нарушение человеческих прав со стороны государственных органов в Чеченской Республике. Она рассказала мне о шокирующих фактах, которые стали будничной реальностью современной Чечни и после  возвращения в Москву мне написала  письмо о дальнейших перспективах, которые бы по её мнению ждали чеченцев после принудительного возвращения домой из Чешской Республики в Российскую Федерацию.

Такие, а иногда еще и более бесчеловечные факты и свидетельства о катастрофе в области прав человека  на Северном Кавказе находят свое подтверждение в докладах министерства иностранных дел США, УВКБ, независимыми журналистами, многими известными правозащитными организациями как Мемориал, Амнести Интернашионал США, Американская Ассоциация Евреев из постсоветского пространства, и конечно же Советом Европы. Нынешний министр иностранных дел Карел Шварценберг, отметил что ситуация на Кавказе намного серьёзнее чем многие предполагают. Шварценберг апеллировал тем, что „если в 1948, 1968 годах многим из наших людей помогли и предоставили убежище в других странах, где они смогли создать безопасное существование, так и мы должны сейчас помогать“.

Поэтому я  решил немедленно созвать Комитет по правам иностранцев и Правительственном совете по правам человека и начать исполнительный процесс, который привел к предложению постановления правительствa Чешской Республики, которым поручается „министру внутренних дел обеспечить, чтобы заявители на убежище  из Чечни или чеченского происхождения, которым в заявление было отказано, так как и другие представители национальных меньшинств из Чечни или чеченского происхождения, могли быть возвращены в Российскую Федерацию  строго только на добровольной основе“.

Поддержку в пользу моего подхода выразили председатель подкомитета по правам человека Европейского парламента госпожа Хейди Хаутала, представители Совета Европы, Норвежского Хельсинкского комитета, организации „Мемориал“, чеченские правозащитники  и многие другие.

Уважаемая госпожа Премьер-министр,  разрешите переслать Вам в приложении документы, которые детально разъясняют ситуацию и надеюсь что Вы поддержите мою инициативу о присвоение гуманитарного убежища этим господам.

С уважением,
Михаил Коцаб
Экс-министр по правам человекa в Чехии

http://www.sme.sk/c/5649068/nasi-ceceni-sa-boja-mucenia.html

Naši Čečeni sa boja mučenia

Zahraničné osobnosti sa zastali dvojice Čečenov, ktorých od nás žiada Rusko.

BRATISLAVA. Už štyri roky čakajú v slovenskej väzbe a tvrdia, že ak ich vydáme do Ruska, budú ich tam mučiť. O dvojici Čečenov Anzorovi Čentievovi a Alimovi Ibragimovovi by mal zajtra rozhodnúť Európsky súd pre ľudské práva. Štrasburg nateraz vydal iba predbežné opatrenie, aby sme ich nevydávali.

Do tohto termínu nemôže dať ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská (SDKÚ) súhlas na ich vydanie, hoci ešte v polovici septembra Štrasburg sťažnosť posúdil ako neopodstatnenú, a teda súhlasil s ich vydaním do Ruska.

Žitňanská dovčera nepovedala, ako bude postupovať. „Ministerka ešte nerozhodla o vydaní spomínaných osôb do Ruska a zvažuje ďalší postup,“ povedal hovorca ministerstva spravodlivosti Peter Bubla.

Dvoch mužov Moskva viní z banditizmu a pokusu o atentát na úradníkov ministerstva vnútra. Pred Európskym súdom sa im podarilo získať čas.

Hoci Štrasburg už v polovici septembra rozhodol, že Slovensko ich môže vydať, neskôr naše orgány vyzval, aby s tým počkali. A to až dovtedy, kým si nevypočujú svedectvo neúspešného čečenského žiadateľa o azyl, ktorého mali po vyhostení zo Slovenska v Rusku mučiť.

V mene Čentieva a Ibragimova začali na našu vládu apelovať mnohí ľudskoprávni aktivisti. Ozval sa ruský disident Viktor Fajnberg aj fínska europoslankyňa Heidi Hautala, ktorá šéfuje podvýboru pre ľudské práva. Pridali sa aj belgickí europoslanci Bart Staes a Frieda Brepoels.

Český exminister pre ľudské práva Michael Kocáb napísal aj premiérke Ivete Radičovej a stretol sa s viacerými členmi vlády. Navrhuje, aby obaja Čečeni dostali humanitárny azyl.

Nový svedok mučenia

Obhajoby Čentieva a Ibragimova sa medzitým namiesto Martina Škamlu chopili ľudskoprávni aktivisti Hana Demeterová z českej mimovládky Pomoc jednému človeku a Imran Ežiev, nemecký azylant, poradca belgického europoslanca Barta Staesa.

Štrasburg pred týždňom požiadali, aby vydal predbežné opatrenie a zakázal dočasne Slovensku oboch vydať do Ruska.

Prípad Čentiev
  • zadržali ho vo februári 2006, je vo väzbe v Leopoldove,
  • apríl 2006: žiadosť Ruska o vydanie,
  • marec 2009: Ústavný súd súhlasí s vydaním,
  • september 2010: ESĽP zamieta sťažnosť ako neprijateľnú, v novembri vydáva predbežné opatrenie.

Prípad Ibragimov

  • zadržali ho v januári 2006, je vo väzbe v Košiciach,
  • apríl 2006: žiadosť Ruska o vydanie,
  • december 2008: Ústavný súd sťažnosť odmieta, vydanie pripúšťa,
  • september 2010: ESĽP zamieta sťažnosť, v novembri vydáva predbežné opatrenie.

Čečeni novú sťažnosť postavili na tom, že im nebola poskytnutá účinná obhajoba. Tvrdia, že Škamla nepracoval efektívne a nepredložil celý rad dôležitých dôkazov, ktoré svedčia o tom, že im v Rusku hrozí mučenie a zlé zaobchádzanie.

Tvrdia, že Škamla nepredložil svedectvo bývalého utečenca z Čečenska, ktorý v minulosti neúspešne žiadal na Slovensku o azyl. Po jeho vyhostení ho vraj v ruskej väznici mučili.

Tento fakt pripustil ešte vo svojom pôvodnom rozhodnutí aj Európsky súd, keď písal, že sťažovatelia chceli predložiť písomné vyjadrenie tohto utečenca aj s relevantnými lekárskymi správami. „Žiadne takéto dokumenty neboli predložené,“ konštatoval Štrasburg.

Čentiev a Ibragimov sa sťažujú aj na to, že si od nich Škamla vypýtal za služby peniaze, hoci pôvodne mal pracovať bezplatne.

Od príbuzných si podľa nich nechal poslať 500 a 200 eur, na zastupovanie v Štrasburgu mu v ich mene údajne posielal peniaze jeden ich priateľ, žiadateľ o azyl z Francúzska.

Škamla sa zatiaľ odmietol k všetkým obvineniam vyjadriť. „Európsky súd novú sťažnosť ešte rieši, som viazaný mlčanlivosťou a nerád by som dal vyjadrenie, ktoré by mohlo prípadne pánov Čentieva a Ibragimova poškodiť,“ povedal právnik s tým, že sa bez problémov vyjadrí po konečnom verdikte.

Čentieva a Ibragimova obvinila ruská prokuratúra z banditizmu a pokusu o atentát na úradníkov ministerstva vnútra v Groznom v roku 2001. Obaja tvrdia, že ide o vymyslené obvinenie postavené na svedectve mučeného svedka.

Čečena ukryl český senátor

Podobný prípad riešili začiatkom roka Česi. Senátor Jaromír Štětina vtedy využil svoju imunitu a ukrýval priateľa bývalého čečenského prezidenta, ktorému Česko odmietlo udeliť azyl.

Tak ako v prípade Čečenov na Slovensku, aj vtedy zasiahol hudobník a minister pre ľudské práva Michael Kocáb, ktorý nechal úradom prípad prešetriť. Čečen tak mohol opäť zažiadať o azyl.

Kocáb: Dajte im humanitárny azyl

Za Čečenov sa postavil aj český exminister pre ľudské práva MICHAEL KOCÁB.

Oslovili ste premiérku Ivetu Radičovú a členov vlády. Dostali ste odpoveď?

„Stretol som sa s pochopením a ochotou vyriešiť situáciu korektne. Pani premiérke som navrhol, aby bol obom pánom udelený humanitárny azyl. V súčasnom Čečensku totiž prebiehajú ťažké politické perzekúcie.“

Nemá sa Slovensko riadiť verdiktom Štrasburgu?

„Má. Európsky súd však rozhodol len o neprijateľnosti sťažností oboch pánov proti Slovensku. Nič viac. Keď sa objavili nové skutočnosti, ktoré sme súdu predložili, zmenil svoje pôvodné rozhodnutie a vydal predbežné opatrenie, ktorým zaväzuje Slovensko Ibragimova a Čentieva do Ruska nevydávať až do prijatia ďalších krokov.“

Ako Európsky súd rozhoduje o vydávaní do Ruska?

„Pokiaľ sa týka občanov Ruskej federácie čečenskej národnosti, mal by súd konať s krajnou obozretnosťou.“

Nepostačí záruka, že slovenskí zástupcovia odsledujú ich proces?

„Bohužiaľ, nie. Zo správ vládnych aj mimovládnych organizácií, ako aj z rozsudkov Štrasburgu vyplýva, že bojovníkom v čečensko-ruskom konflikte v Rusku hrozí perzekúcia. Ani garancie ruskej generálnej prokuratúry nezaručujú, že sa dočkajú spravodlivého súdu.“

http://komentare.sme.sk/c/5649070/stlpcek-mariana-leska-europska-krajina.html

Stĺpček Mariána Leška: Európska krajina

Prípad utečencov Čentieva a Ibragimova nasvedčuje tomu, že Radičovej vláda chce, aby sa Slovenská republika správala ako európska krajina, ako štát pod jurisdikciou Európskeho súdu pre ľudské práva. Komu to pripadá ako samozrejmosť, mýli sa, lebo pred pol rokom republika postupovala inak.

Napriek tomu, že Európsky súd pre ľudské práva vydal v auguste 2008 predbežné opatrenie, že republika musí pozdržať vydanie Mustafu Labsiho do Alžírska, ministerstvo vnútra vedené Robertom Kaliňákom v apríli 2010 Labsiho vyhostilo. Ministerstvo vtedy otvorene priznalo, že ho vyhostilo „aj s rizikom možného porušenia práva“

a dodalo, že pokuta za takéto konanie je iba „pár tisíc“.

Nijaký minister, vláda ani štát nesmú na seba brať „riziko možného porušenia práva“ kohokoľvek. To, že sa teraz republika nepoponáhľala s vydaním do Ruska, že si počká na rozhodnutie Európskeho súdu a zariadi sa podľa neho, je postup hodný európskej krajiny.

22.11.2010

http://komentare.sme.sk/c/5653976/alibizmus-ako-kaukaz.html

KOMENTÁR PETRA MORVAYA
Alibizmus ako Kaukaz

Nevieme, čo sa presne skrýva pod formuláciou, že u nás väznení Čečeni Ibragimov a Čentiev v niektorej z posledných rusko-čečenských vojen bojovali na strane povstalcov proti Moskve.

Odtiaľto, zo Slovenska, najskôr nikdy nebudeme môcť uspokojivo rozhodnúť, či sú to obyčajní banditi a teroristi, ako tvrdí Moskva, alebo bojovníci za slobodu, ako tvrdia ich obhajcovia. To totiž nie je vec pohľadu a ideológie, ako sa občas tvrdí, ale najmä toho, koho si kto vyberá za cieľ svojich útokov.

Ak niekto vylúpi banku alebo nechá zámerne vybuchnúť bombu v húfe žien a detí, je bandita či terorista nezávisle od toho, ako svoj čin odôvodňuje. Ak bojuje za demokratickejšie pomery s ozbrojenými jednotkami snažiacimi sa na večné časy okupovať jeho krajinu a udržať tam diktatúru, možno ho nazvať bojovníkom za slobodu.

Dalo by sa teda pochopiť váhanie slovenských úradov, že obom mužom nechcú dať rovno humanitárny azyl, ako premiérke Radičovej odporúčal český exminister pre ľudské práva Kocáb. Je však možné, že im nakoniec aj tak nič iné nezostane – vôbec najhorším riešením by totiž bolo oboch mužov vydať do Ruska.

Pre nedostatok dôveryhodných informácií ich vinu možno nikdy nebudeme môcť spravodlivo posúdiť u nás. Môžeme však na základe mnohých príkladov s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vedieť, že sa im spravodlivého súdu určite nedostane v Rusku.

V právnom štáte by malo platiť, že je lepšie nechať bežať desiatich vinníkov, než nespravodlivo odsúdiť jedného nevinného.

To isté by malo platiť aj pre vydávanie ľudí, ktorých rozsudok majú doma bez ohľadu na prípadnú vinu či nevinu napísaný už dopredu. To však vie slovenská vláda aj bez európskeho súdu v Štrasburgu, a ak naň napriek tomu čaká, je to čistý alibizmus.

http://www.sme.sk/c/5650662/cecenov-rusom-nevydame.html

23.11.2010

Čečenov Rusom nevydáme

Vláda si počká na Štrasburg a do úvahy pripadá aj humanitárny azyl.

BRATISLAVA. Aj keby dnes Európsky súd pre ľudské práva nekonal ďalej o novej sťažnosti čečenských utečencov Aliho Ibragimova a Anzora Čentieva, do Ruska sa zo slovenskej väzby tak skoro nevrátia.

Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská (SDKÚ) včera potvrdila, že s rozhodnutím o ich vydaní počká, kým sa neukončí konanie o ich žiadosti o udelenie azylu, ktorý od 10. novembra žiadajú najmä z humanitárnych dôvodov. Takúto možnosť navrhoval vláde aj český exminister pre ľudské práva Michael Kocáb.

Ten apeloval u viacerých členov vlády a vďaka tomu sa o Čečenoch dozvedel aj vicepremiér Rudolf Chmel (Most-Híd), ktorý navrhuje počkať na konečné rozhodnutie Európskeho súdu.

„Do úvahy reálne prichádza aj možnosť udelenia humanitárneho azylu, ale je v kompetencii ministerstva vnútra posúdiť všetky fakty a argumenty a rozhodnúť tak, aby nebolo porušené právo ani spravodlivosť,“ povedal Chmel.

V prípade pochybností je pripravený konzultovať prípad s ministrom vnútra. Daniel Lipšic (KDH) sa zatiaľ nevyjadruje.

„Ak ich slovenské úrady pošlú späť, hrozí im nielen mučenie, ale aj nespravodlivý súd,“ povedal SME ruský disident Viktor Fajnberg, ktorý bol jedným z Rusov, ktorí vyšli v roku 1968 do ulíc protestovať proti okupácii Československa, za čo neskôr nedobrovoľne skončil na päť rokov v psychiatrickej liečebni.

Čečeni sa pred vydaním do Ruska bránili v Štrasburgu, ktorý ich sťažnosť v septembri neprijal. Pred týždňom však vydal predbežné opatrenie a Slovensku ich do dnešného podvečera zakázal vydať. Dôvodom je sťažnosť, v ktorej Ibragimov a Čentiev hovoria, že ich právny zástupca nedostatočne obhajoval. Noví zástupcovia, ľudskoprávni aktivisti Hana Demeterová a Imran Ežiev doplnili Európskemu súdu nové svedectvá.

Upozornili súd na osud Zubaira Zubaireva, priateľa oboch, ktorý sa dobrovoľne vrátil z Rakúska, aby navštívil chorú matku. Uveril sľubom ruského a čečenského vedenia o amnestiách pre účastníkov čečenského odporu. Po návrate skončil vo väzení, kde ho mučili. Ežiev sa na žiadosť europoslancov zúčastnil na vyšetrovaní prípadu jeho neľudského zaobchádzania. Nebyť jeho,  Zubairev už zrejme nežije.

Ali a Anzor, deti kaukazskej vojny

Ali Ibragimov a Anzor Čentiev na Slovensko prišli cez Ukrajinu začiatkom roka 2006. Útek z Čečenska považovali za jedinú možnosť zachrániť sa a začať nový život.

Ibragimov (33) mal sedemnásť, keď sa začal rusko-čečenský konflikt. Tvrdí, že brata bezdôvodne zastrelili a telo spálili v aute. Keď okoloidúca dievčina vojakov poprosila, aby telo nechali rodine, strelili jej do tváre. Ibragimov ušiel do hôr. Čentiev (27) prišiel pri bombardovaní rodnej dediny Katyr-Jurt v roku 2000 o ľavé oko. Zasiahla ho trieštivá strela, dva úlomky mu ostali v hlave.

Obaja bojovali na strane povstalcov proti ruskej armáde. Tvrdia, že „ľudia čečenského prezidenta Kadyrova sa snažia vrátiť utečencov do Ruska, aby sa svet čo najmenej dozvedel o zločinoch páchaných na severnom Kaukaze“.

Požiadali listom ministerku spravodlivosti, aby ich do Ruska nevydala. Obvinení sú z banditizmu a pokusu o vraždu ministerských úradníkov. Tvrdia, že je to výmysel.

(vev)

http://www.sme.sk/c/5652803/cecenov-sa-zatial-strasburg-zastal.html

AKTUALIZOVANÉ 16:30
Čečenov sa zatiaľ Štrasburg zastal

Pokiaľ Slovensko nerozhodne o azyle pre čečenských utečencov, nemôžeme ich vydať Rusku. Rozhodol o tom Štrasburg, ktorý bude mať v prípade aj tak posledné slovo.

Agentúrne spravodajstvo sme o 16:30 nahradili autorským článkom denníka SME.

BRATISLAVA. Ali Ibragimov a Anzor Čentiev zažili po vyše štvorročnom zadržiavaní v slovenskej väzbe prvé, i keď malé, víťazstvo na súdoch.

„Obrovskú radosť“ urobilo ich právnym zástupcom, ľudskoprávnym aktivistom Hane Demeterovej a Imranovi Ežievovi rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z utorka. Dal im opäť nádej, že nakoniec nebudú vydaní na trestné stíhanie do Ruska.

Keďže Demeterová a Ežiev sú novými zástupcami oboch Čečenov, nemohli sa zatiaľ s nimi do väzby spojiť. O pozitívnej správe zo Štrasburgu preto ešte zrejme nevedia. Dozvedia sa ju asi až z médií.

Štrasburg sa rozhodol predĺžiť svoje predbežné opatrenie o tom, že obaja Čečeni nemôžu byť vydaní, na neurčito. Zároveň chce vedieť, ako sa skončí konanie o ich žiadosti o azyl, o ktorý požiadali 10. novembra z humanitárnych dôvodov.

Čečeni dosiahli predbežné opatrenie vďaka novej sťažnosti, ktorú poslali súdu po tom, ako v septembri ich pôvodnú sťažnosť neprijal. Znamenalo to, že ich Slovensko môže vydať Moskve. Obaja sa ale bránia, že ako bývalým povstalcom bojujúcim za nezávislosť Čečenska im hrozí v Rusku mučenie.

Teraz sa pred európskym súdom sťažujú, že im slovenský advokát Martin Škamla neposkytol adekvátnu obhajobu. Doplnili aj nové svedectvá s dôkazmi o mučení iných Čečenov. Môžu tak dosiahnuť zvrat vo svojom prípade.

ESĽP už nebude prihliadať na ich predchádzajúcu neúspešnú sťažnosť, ale zaoberať sa bude už len novými skutočnosťami. Ak teda aj neuspejú na Slovensku so svojou žiadosťou o azyl a zotrvajú na sťažnosti v Štrasburgu, konečné slovo v ich prípade bude mať ESĽP, hovorí zástupkyňa Slovenska pred súdom Marica Pirošíková.

„Je to ľudské rozhodnutie,“ reagovala Demeterová. Spolu s Ežievom si boli vedomí toho, že európsky súd sa už ich prípadom nemusel po druhý raz zaoberať.

„Pri stanovisku, s akým sme sa od predstaviteľov slovenskej politickej scény stretli veríme, že chlapci vydaní nebudú,“ hovorí Demeterová, podľa ktorej je však rovnako dôležité, aby aj verejnosť pochopila, čo sa okolo Čentieva s Ibragimovom odohralo.

Aby ľudia pochopili, že „z kaukazského mlynčeka na mäso sa málokomu podarí vymaniť, pretože ruské orgány okolo Čečenov rozpútali takú mediálnu kampaň, že vyzerajú ako národ nejakých netvorov. Opak je ale pravdou.“

Minister vnútra Daniel Lipšic z KDH včera po rokovaní vlády ale pozitívny signál pre Čečenov nevyslal. Podľa TASR uviedol, že nepripustí, aby sa na Slovensku zneužívalo azylové konanie.

„O prípustnosti ich vydania rozhodol Najvyšší súd, Ústavný súd a Európsky súd,“ stačilo. Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská z SDKÚ v minulosti potvrdila, že so svojím rozhodnutím o vydaní Čečenov chce počkať na skončenie azylového konania.

Čentiev aj Ibragimov sa sťažujú na predchádzajúceho zástupcu aj preto, že im pôvodne mal poskytnúť bezplatnú právnu pomoc a potom si vypýtal peniaze. Pirošíková upozorňuje, že aj v konaní pred ESĽP majú sťažovatelia možnosť vypovedať plnú moc právnemu zástupcovi. Môžu tiež požiadať o bezplatnú právnu pomoc.

O nej rozhoduje predseda komory, ak je presvedčený, že je nevyhnutná pre riadny priebeh konania pred komorou a že sťažovateľ nemá dostatok prostriedkov na úhradu všetkých trov alebo ich časti. Sťažovateľ musí vyplniť príslušné vyhlásenie, v ktorom uvedie všetky svoje príjmy, pričom údaje musia byť overené našimi príslušnými úradmi.

http://www.sme.sk/c/5734293/utecencov-vaznia-ako-zlocincov.html

Utečencov väznia ako zločincov

Na zákerných zločincov zákon myslí, na utečencov nie. Čečeni, ktorí bojovali proti Rusom, u nás už takmer päť rokov sedia vo väzbe. Možno ich tam držať neobmedzene.

BRATISLAVA. Ak polícia dolapí podozrivého zo zákernej vraždy či z iného obzvlášť závažného zločinu, vo väzbe môže stráviť najviac päť rokov. Ak ho dovtedy nestihnú súdy odsúdiť, na rozsudok si počká na slobode.

Pri utečencovi, ktorého si pre trestné stíhanie vyžiada domovská krajina, zákony lehoty nepoznajú.
Príkladom sú dvaja čečenskí utečenci Anzor Čentiev a Ali Ibragimo, ktorí sú vo väzbe od januára a februára 2006.

Advokátka: Týrate ich

„Je to nedokonalosť národnej legislatívy, ktorá je porušením medzinárodného práva,“ tvrdí česká ľudskoprávna aktivistka a právna zástupkyňa oboch Čečenov pred Európskym súdom pre ľudské práva Hana Demeterová.

Spomenula to aj v sťažnosti v Štrasburgu, ktorý upozornila, že takmer päťročný pobyt oboch vo väzbe bez toho, aby vedeli, čo ich čaká, je „neodškriepiteľným psychickým týraním“.

Je to podľa nej v rozpore s Európskym dohovorom pre ľudské práva, ktorý hovorí, že nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Hovorca ministerstva spravodlivosti Peter Bubla oponuje, že naša právna úprava vychádza z medzinárodných záväzkov Slovenska.

To, že dĺžka vydávajúcej väzby nie je obmedzená, obhajuje aj tým, že ju ovplyvňujú aj iné konania, napríklad azylové konanie, prípadne konanie pred ESĽP, počas ktorých „extradičné konanie spočíva“.

Rusko: Sú to banditi

O vydanie Čečenov požiadalo Rusko, kde ich obvinili z banditizmu a pokusu o atentát na úradníkov ministerstva vnútra v Groznom pred desiatimi rokmi.

Obaja sa boja, že ich doma budú mučiť. Tvrdia, že ide o vymyslené obvinenie. Bojovali na strane povstalcov proti ruskej okupácii.

Vydaniu sa bránili najskôr žiadosťou o azyl, potom sťažnosťami do Štrasburgu.  Kým ich tam zastupoval slovenský právnik Martin Škamla, neuspeli. Podľa nich aj preto, lebo zadržiaval dôležité dôkazy o ich možnom mučení.

Keď sa ich zástupkyňou stala Demeterová spolu s nemeckým azylantom Imranom Ežievom, Európsky súd pre ľudské práva vydal predbežné opatrenie, podľa ktorého ich nesmieme vydať, kým sa opäť nerozhodne o ich žiadosti o azyl.

Nemajú právnika

Kým sa tak stane, budú zrejme stále vo väzbe. Hoci by obaja radi požiadali o prepustenie z väzby, narazili na problém. Zatiaľ nenašli právnika, ktorý by im takúto žiadosť napísal. Demeterová a Ežiev ich zastupujú len v Štrasburgu.

Česká aktivistka hovorí, že slovenské zákony sú predsa len trochu iné ako české a aj pre vzdialenosť by bolo lepšie, keby ich na Slovensku zastupoval slovenský právnik.

Keď sa začali zaujímať o pomoc, ozvali sa im len z Ligy pre ľudské práva. Táto organizácia však spolupracuje aj so Škamlom, ktorý podľa Čečenov pred Štrasburgom tajil dôležité svedectvá. Predložili ich až Demeterová s Ežievom, a dosiahli, že oboch Slovensko stále nevydalo. Aktivistka nevie, ako by Čečenom pomohla.

Ministerstvo spravodlivosti hovorí, že aj žiadosť o prepustenie z väzby je súčasťou extradičného konania. Majú teda nárok na povinnú obhajobu, čo znamená štátom prideleného právnika.

Čečenom sa domov vrátiť nechce, boja sa ruského mučenia.

Čečenom sa domov vrátiť nechce, boja sa ruského mučenia.

Foto: ARCHÍV TASR

http://spravy.pravda.sk/rusko-ziada-vydanie-cecencov-slovensko-je-proti-ft9-/sk_svet.asp?c=A110126_105700_sk_svet_p23

Rusko žiada vydanie Čečencov, Slovensko je proti

Boris Latta, Vanda Vavrová | 26. januára 2011  10:57
Ruská generálna prokuratúra už niekoľko rokov žiada slovenskú stranu o vydanie dvoch ruských občanov čečenskej národnosti Aliho Ibragimova (34) a Anzora Čentieva (28). Pripomenul v informácii pre denník Pravda Andrej Teluškin, tlačový tajomník Veľvyslanectva Ruskej federácie v SR.

Rusko žiada vydanie Čečencov, Slovensko je proti

Boris Latta, Vanda Vavrová | 26. januára 2011  10:57
Ruská generálna prokuratúra už niekoľko rokov žiada slovenskú stranu o vydanie dvoch ruských občanov čečenskej národnosti Aliho Ibragimova (34) a Anzora Čentieva (28). Pripomenul v informácii pre denník Pravda Andrej Teluškin, tlačový tajomník Veľvyslanectva Ruskej federácie v SR.
Moskva smúti za obeťami teroristického útoku na letisku Domodedovo.

Moskva smúti za obeťami teroristického útoku na letisku Domodedovo.

Autor: Reuters

„Prvá žiadosť adresovaná Ministerstvu spravodlivosti SR sa viaže ešte k aprílu v roku 2006. Ruská strana následne pokračovala v pravidelných analogických žiadostiach o vydanie Čečencov s tým, že slovenskej strane garantovala, že podozrivým nehrozí trest smrti. A to hlavne v súvislosti s moratóriom, ktoré platí na území Ruska,“ informoval ruský diplomat. Slovenská strana zároveň dostala garancie, že v prípade vydania nebudú obaja ruskí občania stíhaní z politických dôvodov, rasovej príslušnosti, vierovyznania, národnosti či pre politické názory. Ruská prokuratúra oboch Čečencov už obvinila z príslušnosti k protizákonným zložkám, z vraždy dvoch príslušníkov špeciálnych jednotiek OMON a navyše Anzora Čentieva aj z dvoch ozbrojených lúpežných prepadnutí. Obaja Čečenci obvinenia popierajú.

Ako pripomenul Andrej Teluškin, opakovanú žiadosť oboch Čečencov o štatút utečenca adresovanú slovenským úradom považuje ruská generálna prokuratúra za snahu vyhnúť sa vyšetrovaniu zločineckej činnosti ohrozujúcej životy a bezpečnosť občanov. V prípade kladnej reakcie slovenskej strany, ako upozorňujú ruské orgány, by bola porušená Konvencia o štatúte utečencov z júla 1951. Podľa tlačového tajomníka má ruská strana informáciu, podľa ktorej Ibragimov čelí aj obvineniu za zločin na území SR. Konkrétne ho stíhajú za ublíženie na zdraví druhej osobe, ktoré spôsobil počas vyšetrovacej väzby.

Všetko o atentáte na letisku Domodedovo v Moskve

Ako pre Pravdu potvrdil Peter Bubla, hovorca ministerstva spravodlivosti, Slovensko zatiaľ nevydá do Ruska oboch čečenských utečencov. Až dovtedy, kým sa neskončí konanie o ich žiadosti o udelenie azylu na Slovensku. Vlani v novembri Európsky súd pre ľudské práva vydal predbežné opatrenie vo vzťahu k Ibragimovi a Čentievovi, podľa ktorého by sťažovatelia nemali byť vydaní do Ruskej federácie. Následne bola platnosť tohto predbežného opatrenia predĺžená na dobu neurčitú. „Spomínané predbežné opatrenie ministerstvo spravodlivosti rešpektuje. Ministerka spravodlivosti v tejto súvislosti pri svojom ďalšom rozhodovaní zohľadní názor Európskeho súdu v Štrasburgu, ale počká si aj na výsledok konania o ich žiadosti o udelenie azylu,“ reagoval hovorca. Ministerstvo vnútra sa k azylovému konaniu odmietlo vyjadriť a konštatovalo, že extradičné konanie je vecou ministerstva spravodlivosti.

Ali Ibragimov a Anzor Čentiev prišli na Slovensko nelegálne cez hranicu s Ukrajinou v roku 2006. Podľa nich bol útek z Čečenska jediná možnosť, ako si zachrániť život. Ibragimov mal sedemnásť, keď sa začal rusko-čečenský konflikt. Tvrdí, že jeho brata bezdôvodne zastrelili a on ušiel do hôr. Čentiev prišiel pri bombardovaní rodnej dediny Katyr-Jurt v roku 2000 o ľavé oko. Obaja bojovali na strane povstalcov proti ruskej armáde. Tvrdia, že „ľudia čečenského prezidenta Kadyrova sa snažia vrátiť utečencov do Ruska, aby sa svet čo najmenej dozvedel o zločinoch páchaných na severnom Kaukaze“.

Ďalší utečenec skončil vo väzbe

Aj Inguša Aslana Jandieva hľadá Moskva. Obviňuje ho z terorizmu, on je preto už viac ako štyri roky na úteku.

BRATISLAVA. Po dvoch Čečenoch bude musieť ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská z SDKÚ zvážiť, čo urobí s ďalším utečencom, o ktorého bude mať záujem Moskva.

Inguš Aslan Jandiev pochádza zo Severného Osetska na Severnom Kaukaze a uteká pred sporným obvinením ruskej prokuratúry z niekoľkých teroristických útokov.

Cudzinecká polícia ho zadržala minulý týždeň v piatok, krajský súd v Trnave ho vzal do predbežnej väzby. Sedí v Leopoldove. Ministerstvo spravodlivosti potvrdilo, že ruská strana ešte o jeho vydanie nepožiadala.

„Ak ho Slovensko vydá do Ruska, bude to strašné,“ povedal SME Aslanov brat Timur. „Stopercentne ho budú mučiť. Proces je zmanipulovaný od začiatku.“

Jediné, čo proti Aslanovi podľa Timura ruské orgány majú, je svedectvo vynútené mučením. Má lekárske správy, že svedkovia boli najskôr zbití. Dokumenty poslal ľudskoprávnym aktivistom.

Tak, ako o prípad dvoch Čečenov Anzora Čentieva a Aliho Ibragimova, sa aj o Jendieva zaujímajú aktivisti
z Česka na čele s bývalým ministrom pre ľudské práva Michaelom Kocábom. Na jeho prípad upozornila ruská aktivistka Svetlana Gannuškinová z organizácie Memorial.

Aslan Jandiev je na úteku už vyše štyri roky. Na Slovensko prišiel zrejme cez Ukrajinu v roku 2008, keď aj prvý raz požiadal o azyl. Z obavy, aby ho Slovensko nevydalo Rusom, použil falošnú identitu. Keď azyl nedostal, utiekol do Švajčiarska, vrátili ho a znova nedostal azyl. Nasledoval útek do Belgicka a opäť návrat k nám.

Timur naposledy hovoril s bratom minulý týždeň. Vtedy bol ešte na slobode a povedal mu, že ho právnička z Ligy pre ľudské práva Zuzana Števulová presvedčila, aby sa priznal k vlastnej identite, že sa mu nič nestane. Keby ho varovala, že pôjde do väzby, neurobil by to.

Števulová včera potvrdila, že Jandieva zastupuje v azylovom konaní. Povedala, že nevie, kde je. K ďalším otázkam sa preto bez jeho súhlasu nechcela vyjadriť. Nepovedala ani, prečo mu poradila prezradiť sa, keď bol naňho vydaný zatykač.

Pre českú ľudskoprávnu aktivistku Hanu Demeterovú je to nepochopiteľné. Ak by vedeli o Aslanovi, snažili by sa mu pomôcť, podobne ako Čečenovi s gruzínskym pasom Timurovi Borčašvilimu, ktorého skrýval český senátor Jaromír Štětina. Česi napokon tohto Čečena Rusom nevydali.

Rusi urgujú vydanie Čečenov

Hovorca veľvyslanectva nám po výbuchu na moskovskom letisku pripomenul utečencov.

BRATISLAVA. Na vydanie čečenských utečencov Aliho Ibragimova a Anzora Čentieva čaká Rusko už skoro päť rokov.

Ministerstvo spravodlivosti priznáva, že ruská strana ich vydanie urgovala. Oficiálne, diplomatickou cestou, sa však zatiaľ nesťažovala.

Kriticky sa vyjadril lenv pondelok hovorca ruského veľvyslanectva Andrej Teluškin, ktorý v súvislosti s moskovským útokom pre televíziu TA3 povedal, že „je poľutovaniahodná pozícia niektorých našich partnerov, medzi nimi aj slovenských, ktorí z rôznych dôvodov odmietajú exportovať do Ruska páchateľov, ktorí sú zodpovední za spáchanie trestných činov“.

Na oboch Čečenov sa však vzťahuje predbežné opatrenie štrasburského súdu pre ľudské práva, a kým ten nerozhodne, vydať ich nemôžeme.

Obaja tiež požiadali opäť o azyl. Či ho získajú, je otázne, najmä po vyjadreniach ministra vnútra Daniela Lipšica z KDH, ktorý v súvislosti s nimi povedal, že nepripustí, aby sa u nás zneužívalo azylové konanie.

Ľudskoprávni aktivisti veria, že Slovensko sa vydá podobnou cestou ako Fínsko. Fínsky súd v decembri zamietol žiadosť ruskej prokuratúry o vydanie Čečena obvineného z účasti na ozbrojenom útoku na vojakov
v roku 2002, pri ktorom zomrelo osem vojakov.

Dôvodom bolo aj to, že v roku 2002 ešte trval ozbrojený konflikt medzi Rusmi a Čečenmi, a tento čin tak nemôže byť posudzovaný ako obvyklý zločin a samotná akcia ako teroristická. Nešlo o útok na civilistov.

Inguša, ktorého Rusi vinia z teroristických útokov, držia v leopoldovskej väzbe.

Inguša, ktorého Rusi vinia z teroristických útokov, držia v leopoldovskej väzbe.

Foto: ARCHÍV SME – PAVOL FUNTÁL

(vev)

pondelok 31. 1. 2011 | Veronika Prušová, Mirek Tóda

http://korzar.sme.sk/c/5746165/cecensky-bojovnik-sa-pobil-v-kosickej-vazbe.html

Čečenský bojovník sa pobil v košickej väzbe

S Čečencom, ktorého chcú Rusi súdiť za smrť svojich vojakov, sa začal proces v Košiciach. Vo väzbe ťažko zranil iného väzňa.

KOŠICE. Čečenský utečenec Ali Nurdinovič Ibragimov (33), ktorý takmer päť rokov čaká vo väzbe v Košiciach na to, či ho Slovensko vydá na trestné stíhanie do Ruska, má ďalší problém. Za bitku so spoluväzňom ho začal súdiť Okresný súd Košice I.

Ibragimova zadržala polícia na našom území v apríli 2006, keď nelegálne prekročil východnú hranicu a odvtedy je v takzvanej vydávacej väzbe. O jeho vydanie žiada ruská generálna prokuratúra, ktorá ho obvinila z usmrtenia dvoch príslušníkov špeciálnych jednotiek OMON ruského ministerstva vnútra. Muži zahynuli v júni 2001 počas prestrelky na jednej z križovatiek v Groznom.

Spor o stoličku

Čečen sa dostal do konfliktu s naším občanom v máji 2005 v čakárni väzenskej ambulancie. Pohádali sa o stoličku. Podľa obžaloby Ibragimov muža kopol do brady a potom dvakrát udrel päsťou do tváre. Prokuratúra skutok posúdila ako ťažkú ujmu na zdraví, keďže napadnutému zlomil sánku.

„Nazdával sa, že poškodený na neho nadáva, tak ho kopol nohou do ramena a dal mu dve rany otvorenou rukou do zadnej časti hlavy. Celý incident si po chvíľke vyjasnili, poškodený mu povedal, že to nebude hlásiť,“ zhrňuje výpoveď Čečenca obžaloba.

Súd plánoval pojednávanie otvoriť včera, ale musel ho odročiť na koniec februára. Ibragimov nechcel, aby ho zastupovala pridelená obhajkyňa a v piatok si zvolil iného advokáta. Ten ešte súdu nepredložil plnú moc na zastupovanie.

Ibragimov: Bola to vojna

Ibragimov u nás žiada o azyl. Migračný úrad jeho prvú žiadosť v roku 2007 zamietol, rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Košiciach. Na pojednávaní vtedy Čečenec hovoril, že v roku 2001 bojoval ako radový vojak Čečenskej národnej gardy.

„Nikto nevie, či som tých dvoch zabil ja, alebo niekto druhý. Bola to prestrelka vojakov. Ak by som v boji neplnil príkazy veliteľov, vojenský tribunál by ma dal zastreliť,“ povedal. Tvrdil, že v Rusku mu hrozí mučenie.

Súd však dospel k záveru, že Ibragimova nemožno považovať za vojaka, na ktorého platia medzinárodné dohovory. „Skutok, z ktorého je podozrivý, sa stal po oficiálnom skončení takzvanej druhej čečenskej vojny. Mohol potom využiť amnestiu, ďalej sa však zúčastňoval povstaleckých bojových akcií,“ hovorila sudkyňa v auguste 2007.

Štrasburg sa ho zastal

Konanie o opakovanej žiadosti Čečenca o azyl nie je ukončené. Vlani v novembri Európsky súd pre ľudské práva, na ktorý si Ibragimov a ešte jeden čečenský občan zadržiavaný na Slovensku podali sťažnosť, vydal predbežné opatrenie, že cudzinci nesmú byť do jeho rozhodnutia vydaní do Ruskej federácie.

Ak by odpadla táto prekážka, pred nútenou cestou do Ruska môže Ibragimova paradoxne ochrániť začínajúci súdny proces v Košiciach. Do jeho ukončenia by Slovensko mohlo vydanie Čečenca Moskve odkladať.

Ibragimov mal sedemnásť, keď sa začal rusko-čečenský konflikt. Vo svojich podaniach tvrdí, že jeho brata bezdôvodne zastrelili a telo spálili v aute. On potom ušiel do hôr.

Ali Ibragimov. V roku 2007 sa na košickom súde snažil zvrátiť rozhodnutie o zamietnutí azylu. Teraz ho budú súdiť za ujmu na zdraví.

Ali Ibragimov. V roku 2007 sa na košickom súde snažil zvrátiť rozhodnutie o zamietnutí azylu. Teraz ho budú súdiť za ujmu na zdraví.

Foto: Veronika Janušková

utorok 1. 2. 2011 | rok

roman.rokytka@korzar.sk

1.2. 2011   13:10
??? to jsou tedy informace!

Dobrý den,pokud jsem to dobře pochopila, tak incident byl v r.2010…po 4 letech vazby, z toho každý rok asi 8 měsíců na samotce. Ali již v listopadu říkal, že má psychické problémy už několik měsíců. Kdo by je neměl? Dnes sedí bez odsouzení 4 roky a 10 měsíců, a neví, co ho čeká…

KORZÁR:

Ibragimova zadržala polícia na našom území v apríli 2006,…

Čečen sa dostal do konfliktu s naším občanom v máji 2005 v čakárni väzenskej ambulancie.
Hana Demeterová

2011/2/1 Roman Rokytka <roman.rokytka@korzar.sk>

Ide o maj 2010. Opravili sme to. Dakujem za upozornenie.

Viem ze je skoro pat rokov zavrety bez odsudenia. Informaciu o jeho tazkej situacii uvediem v dalsom clanku koncom februara, ked zacne pojednavanie na Okresnom sude Kosice I. Predtym sa vam ozvem s nejakymi otazkami.

Rokytka, Košický denník KORZÁR

http://www.sme.sk/c/5778185/cecen-ide-po-konfliktoch-pred-sud.html

Čečen ide po konfliktoch pred súd

Alimu Ibragimovi pribudli za posledný rok dve obvinenia, ale podľa lekára je na tom psychicky dobre.  Čaká ho súd, podporia ho zo zahraničia.

BRATISLAVA. „Som tu už skoro päť rokov a všetko mi už ide na psychiku. Mám aj nervy, nie som zo železa,“ priznal vlani v decembri pred vyšetrovateľom Čečen Ali Ibragimov, ktorý je vo vydávacej väzbe.

Žiada ho Rusko, obvinilo ho z banditizmu a útoku na dvoch ruských policajtov v Groznom.

Ibragimov vypovedal k incidentu z leta, keď napadol po prehliadke cely dozorcu. Údajne sa ho pokúsil škrtiť, v čom mu ostatní dozorcovia zabránili. Zhodne to potvrdili pred vyšetrovateľom.

Niekoľko protirečení

Protirečili si s Čečenom aj ich napadnutým kolegom. Ibragimov tvrdí, že dozorcovi dal len ruky na hruď a povedal mu, aby odstúpil. Napadnutý dozorca potvrdil, že ho Čečen za krk nechytil.

„Nie, lebo nestihol, ale ruky už som doslova na krku cítil a v poslednej chvíli pred zovretím som útok odvrátil,“ vypovedal.

Napriek protirečeniam prokurátor podal na súd obžalobu. Je už druhá za posledný rok. V prvom prípade mal pred rokom napadnúť spoluväzňa.

Väzenský lekár napriek napadnutiam v novembri zhodnotil Ibragimov psychický stav ako dobrý a tak hodnotil aj jeho správanie. Pozitívny posudok dostal aj od vedenia väznice.

Ibragimov tvrdí, že v poslednom roku sa začal viac sťažovať na zdravotné problémy vrátane psychických.

Demeterová hovorí, že už v novembri lekár sľuboval, že Ibragimovovi zariadi vyšetrenie. Nestalo sa. Neposkytli mu ani pomoc psychológa, o ktorú vraj dlho už žiada.

Bubla hovorí, že keby vraj o pomoc požiadal, tak ju dostane. Rovnako obhajuje aj to, že bol Ibragimov väčšinu z piatich rokov väzby sám na cele. Vraj o to sám žiadal.

Podpora zo zahraničia

Ibragimova, ktorému migračný úrad neudelil azyl, prídu koncom februára podporiť na súd do Košíc aktivisti zo zahraničia. Čeliť bude obžalobe za napadnutie spoluväzňa.

Prísť má český exminister pre ľudské práva Michael Kocáb, ruský disident Viktor Fajnberg, nemecký azylant Imran Ežiev, ktorý je poradcom belgického europoslanca Barta Staesa. Ten o prípade hovoril s kolegami v Európskom parlamente.

streda 23. 2. 2011 | Veronika Prušová

http://www.friedabrepoels.eu/citaten/slovakia-postpones-extradition-two-chechen-men-pending-european-court-verdict

Startpagina » Nieuws » In de pers

» Slovakia postpones extradition of two Chechen men pending European court verdict

Slovakia postpones extradition of two Chechen men pending European court verdict

klok 24 november 2010

Bratislava – They have been waiting in a Slovak prison for four years, saying that if Slovakia extradites them to Russia, they will be tortured there. The European Court of Human Rights is expected to decide on two Chechen nationals, Anzor Chentiev and Ali Ibragimov, tomorrow. For the time being, Strasbourg has only issued an injunction that they should not be extradited.

Justice Minister Lucia Zitnanska (Slovak Democratic and Christian Union [SDKU]) cannot give her approval of their extradition until that date, even though Strasbourg assessed their complaint as ungrounded and thus agreed to their extradition to Russia in mid-September.

Zitnanska did not say yesterday how she would proceed. „The minister has not yet decided on the extradition of these people to Russia and is considering a further course of action,“ said Justice Ministry spokesman Peter Bubla.

Moscow has accused the two men of banditry and an attempt to assassinate Interior Ministry officials. As they turned to the European Court, they managed to gain time.

Although Strasbourg decided in mid-September that Slovakia could extradite them, it later told the Slovak authorities to wait until they heard the testimony of an unsuccessful Chechen asylum applicant who was allegedly tortured in Russia after he was extradited from Slovakia.

Many human rights activists have begun to appeal to the Slovak Government in the name of Chentiev and Ibragimov. Russian dissident Viktor Fainberg has made himself heard, as well as Finnish MEP Heidi Hautala, who heads the sub-committee for human rights. Belgian MEPs Bart Staes and Frieda Brepoels joined in as well.

Michael Kocab, former Czech minister for human rights, wrote to Prime Minister Iveta Radicova and met with several members of the government. He suggests that the two Chechens should be granted humanitarian asylum.

New Witness of Torture

In the meantime, the defence of Chentiev and Ibragimov has been taken over by human rights activists Hana Demeterova from the Czech nongovernmental organization Help One Person and Imran Ezhiev, asylum seeker in Germany and adviser to Belgian MEP Bart Staes, instead of Martin Skamla.

They asked Strasbourg a week ago to issue an injunction and temporarily ban Slovakia from extraditing the two Chechens to Russia.

The Chechens based their new complaint on not being provided an effective defence. They claim that Skamla did not work effectively and failed to submit a large amount of important evidence proving that they would face torture and ill treatment in Russia.

They claim that Skamla failed to submit the testimony of a former refugee from Chechnya who had unsuccessfully applied for asylum in Slovakia in the past. After he was extradited, he was reportedly tortured in a Russian prison.

The European Court admitted to this fact in its original decision, where it wrote that the complainants wanted to submit a written statement of this refugee along with relevant medical reports. „No such documents have been submitted,“ said Strasbourg.

Chentiev and Ibragimov are also complaining about Skamla asking for money from them for his services, even though he was originally supposed to work pro bono.

According to Chentiev and Ibragimov, he asked their relatives to send him 500 and 200 euros, respectively. The money was allegedly sent to him on their behalf for their representation in Strasbourg by their friend, an asylum seeker from France.

Skamla refused to comment on all these accusations. „The European Court is still dealing with the new complaint. I am bound by the confidentiality obligation and would not like to make any comment that could possibly harm Messrs Chentiev and Ibragimov,“ said the attorney, adding that he would make a comment without problems after the final verdict was issued.

The Russian Prosecutor’s Office charged Chentiev and Ibragimov with banditry and an attempt to assassinate officials of the Interior Ministry in Groznyy in 2001. They both claim that this is a fabricated accusation based on the testimony of a tortured witness.

http://www.tyzden.sk/casopis/2010/48/cecencov-tu-nechceme.html

Čečencov tu nechceme

Aktuálny prípad dvoch čečenských utečencov, Aliho Ibragimova a Anzora Čentieva, ktorých od nás Rusko žiada vydať na trestné stíhanie, otvoril opäť zásadnú diskusiu. Vydávame ľudí do krajín, kde im hrozí mučenie a iné neľudské zaobchádzanie?

.andrej Bán

28. november 2010

Ako ktorých, znie odpoveď. Mustafu Labsiho sme, napriek preukázanej praxi mučenia v alžírskych väzniciach, vydali, izraelského občana Eduarda Laikhmana a odporcu Lukašenkovho režimu sme však do Bieloruska nevydali (pozri .týždeň 01/2010).

.bezpečná krajina?Je očividné, že z hĺbky duše tu úprimne nechceme „moslimov, banditov a teroristov“, medzinárodné dohovory a rozhodnutia nás však zaväzujú. Precedentný je postoj Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu, ktorého Veľká Komora rozhodla v roku 2008 v prípade Saadi vs. Taliansko. Tento emigrant, občan Tuniska, bol v roku 2005 v rodnej krajine v neprítomnosti odsúdený za trestný čin členstva v teroristickej organizácii pôsobiacej v zahraničí. Talianske súdy boli pripravené ho vydať, do prípadu však vstúpil ESĽP. Rozhodol, že pri posudzovaní vydania (extradície) nejde o preukázanie skutočnej viny, ale o zistenie, či má daná osoba v materskej krajine zaručené právo na spravodlivý proces, či nebude vystavená mučeniu a inému neľudskému zaobchádzaniu – čo by bolo v rozpore s Dohovorom ESĽP. A súd uznal, najmä na základe správ medzinárodných organizácií ako Amnesty International (AI) či Human Rights Watch (HRW), že v prípade vydania Saadiho do Tuniska by bol Dohovor porušený.

Prípad Čečencov Ibragimova a Čentieva je veľmi podobný. Nebyť toho, že do neho nedávno vstúpili aj zahraničné osobnosti vrátane známeho disidenta a emigranta Viktora Fajnberga (pozri rozhovor v .týždni 46/2010) a Michaela Kocába, ktoré žiadali slovenskú vládu, aby ich nevydala do Ruska, už by zrejme boli v rukách putinovského režimu, ktorý popiera zverstvá napáchané svojou armádou v Čečensku a nepohodlných svedkov umlčiava. V lepšom prípade ich zbijú, v horšom zabijú. Obaja Čečenci dosiahli novou sťažnosťou oddialenie tejto hrozby. Štrasburg najnovšie vydal predbežné opatrenie o tom, že nemôžu byť vydaní do Ruska, pokiaľ Slovensko nerozhodne o ich žiadosti o azyl z humanitárnych dôvodov. Ich osud je však otázny. Minister vnútra Daniel Lipšic „nepripúšťa zneužívanie azylového konania“ a odvoláva sa na fakt, že o prípustnosti ich vydania do Ruska rozhodol na Slovensku Najvyšší súd a Ústavný súd, v Štrasburgu v septembri aj ESĽP. Aká je však situácia v Rusku potom, čo jeho armáda skončila vlani v apríli v Čečensku „protiteroristickú operáciu“?

.totalitný režim

Liga za ľudské práva poskytovala právnu pomoc množstvu čečenských žiadateľov o azyl na Slovensku, pričom od roku 2008 sa ich počet dramaticky znížil. Dôvod je prostý: dobre vedia, že u nás nepochodia. V minulosti sa konanie zastavilo väčšinou z dôvodu, že Čečenci od nás „zmizli“ z táborov (zrejme do Rakúska, kde im azyl obvykle poskytli), alebo boli všetky rozhodnutia o udelení azylu od roku 2006 negatívne. Právnička Ligy Zuzana Števulová hovorí, že Slovensko azyl ani doplnkovú ochranu žiadateľom z Ruskej federácie (Čečensko je stále jej súčasťou) neudeľuje. Podľa pretrvávajúceho názoru Migračného úradu Ministerstva vnútra SR ide o ekonomických migrantov, situácia v Čečensku sa upokojuje  a ak majú Čečenci strach, môžu sa pokojne presťahovať kdekoľvek inde v rámci Ruska. Skutočne?

ESĽP  v septembri rozhodol o neprípustnosti sťažnosti Ibragimova a Čentieva proti rozhodovaniu slovenských orgánov a skonštatoval, že sa im nedá vyčítať nedostatočné preskúmanie rizika mučenia a iného neľudského zaobchádzania, ktoré hrozí v Rusku. Štrasburský súd takisto zdôraznil, že početné informácie o používaní násilia vojenskými silami Ruska v Čečensku voči civilistom, ktoré je medzinárodne kritizované, nepreukazuje, že sťažovatelia „budú individuálne ohrození v prípade ich vydania“. No najmä, podľa ESĽP slovenské orgány správne rozhodli o relevancii záruk poskytnutých ruskou Generálnou prokuratúrou, ktorá výslovne uvádza, že sťažovateľom „nebude uložený trest smrti, budú mať prístup k právnej pomoci počas konania a môžu podať sťažnosť na ESĽP“. Zavážil aj argument, že Rusko, ako členský štát Rady Európy, by „vážnym spôsobom ohrozilo svoju dôveryhodnosť, keby svoje záruky porušilo“.

Čosi tu však nesedí. Ibragimov a Čentiev tvrdia, že v pôvodnej sťažnosti ich advokát Martin Škamla neuviedol nové dôkazy a mučení Čečencov v Rusku, a preto ho nahradili inými právnymi zástupcami. O aké iné dôkazy môže ísť? V rozsudku ESĽP sa spomína prípad Adlana Šachajeva, ktorého administratívne vyhostili zo Slovenska do Ruska, pričom ho podľa medializovaných informácií väznili a mučili – neskôr ho mala rodina vykúpiť. Šachajev sa však „stratil“, respektíve odmieta kontakt so slovenskými organizáciami.

V roku 2008 ESĽP vo viac ako tridsiatich prípadoch prijal rozhodnutia, kde sa zistilo, že ruské úrady porušujú Európsku konvenciu na ochranu ľudských práv v súvislosti s ich činnosťou v Čečensku alebo v súvislosti so začatím rýchleho a účinného vyšetrovania násilných zmiznutí a úmrtí. Správa UNHCR z októbra 2007 hovorí o rastúcom rasizme a xenofóbii v Rusku, predovšetkým voči osobám z Kaukazu –v priebehu roka bolo v dôsledku toho 51 ľudí zabitých a 310 zranených. Správa Ligy za ľudské práva z júna 2009 cituje otrasné svedectvá ruskej ľudskoprávnej organizácie Memorial o tom, že únosy, mučenie a iné porušovanie ľudských práv v Čečensku ostávajú „bežnou záležitosťou“, v roku 2008 ich počet dokonca narástol. Memorial sa pri návšteve obce Dargo v okrese Vvedensky presvedčil, že zo susedného okresu Nožaj-Jurt „pravidelne prichádzajú osoby v uniformách a unášajú mladých mužov a niekedy aj dievčatá“ – tí sa vracajú zbití a zastrašení. Všetky tieto svedectvá, ktoré sú dôkazom zločineckej povahy režimu proruského čečenského prezidenta Ramzana Kadyrova uvádza správa Ligy za ľudské práva z júna 2009. „Rozhodne zastávam názor, že vydávanie alebo vyhostenie predovšetkým mladých mužov čečenského pôvodu zo Slovenska do Ruska znamená pre nich riziko mučenia, zmiznutia alebo dokonca zabitia,“ uvádza právnička Števulová.

.priatelia

S Ruskom však má Slovensko tradične priateľské nadštandardné vzťahy. Nielen kvôli rope, plynu a historickým väzbám. Svedčí o tom aj príprava a okolnosti návštevy troch pracovníkov Migračného úradu v Čečensku (prvej svojho druhu) na prelome februára a marca tohto roku. Jej účelom malo byť najmä „získanie lepšej argumentačnej bázy na odôvodňovanie negatívnych rozhodnutí o žiadostiach o azyl“ – pretože Slovensko je zo strany inštitúcií EÚ kritizované za to, že žiadateľom z Čečenska sa u nás azyl „vo všeobecnosti“ neudeľuje. Je šokujúce, že cieľom päťdňovej cesty pracovníkov Migračného úradu, ktorý už vopred proklamovali, nebolo umožnenie nestranného zhodnotenia situácie navrátilcov (štatistiky Medzinárodnej organizácie pre migráciu IOM uvádzajú 5 018 osôb vrátených z EÚ do Čečenska za posledných šesť rokov), ale propagandistický obrázok „šťastného nového Čečenska“ – s mužmi v uniformách, ktorí im boli ustavične v pätách aj v reštauráciách či na hoteli. Napriek tomu sa však Slovákom podarilo stretnúť aj s pracovníkmi tých zopár ľudskoprávnych organizácií, ktoré môžu so súhlasom úradov v Čečensku pôsobiť. Zástupkyňa Memorialu im hovorila o systéme  tajných väzníc, v ktorých unesených ľudí vystavujú mučeniu, a totalitnom režime so „spolitizovaným islamom“. Poskytla im aj fotografie aktuálneho prípadu neozbrojených mladých mužov, ktorých zabili počas zberu horského cesnaku – najprv ich postrelili do nôh, potom zblízka zastrelili do hlavy. Kto? Prečo?

Čečensko je naďalej krajinou nekontrolovaného násilia a pomsty. Stopy k vládcom, ktorí to tolerujú alebo v horšom prípade iniciujú, vedú do Grozného a do Moskvy. Inak, v Rakúsku, kde žije jedna z najväčších čečenských utečeneckých komunít v Európe, sa v týchto dňoch koná súd v prípade vraždy Čečenca, pričom obžalovaní sú členovia súkromných milícií prezidenta Kadyrova.

.ide o život

Pred niekoľkými rokmi požiadal o azyl v Česku gruzínsky občan čečenskej národnosti Timur Borčašvili. Tvrdil, že pochádza z Pankiského údolia, čo je horská oblasť severného Gruzínska, kde žijú Čečenci. Tvrdil aj to, že bol blízkym spolupracovníkom čečenského prezidenta Aslana Maschadova, ktorého v marci 2005 zabila ruská armáda a nosil údajne cez hranice jedlo a zbrane partizánom. Borčašvili sa však preukázal neplatným dokladom (pasom na meno svojho brata) a české orgány, ktoré pochybovali o jeho identite a neverili jeho príbehu, rozhodli, že ho deportujú.

Borčašvili sa obrátil s prosbou o pomoc na českého senátora, bývalého vojnového reportéra a dôverného znalca Kaukazu Jaromíra Štětinu. „Odporučil som mu, aby sa schoval na území Česka, čím zabráni deportácii. A okamžite som odletel do Gruzínska. V Pankiskom údolí som našiel dedinu, z ktorej pochádza, nafilmoval som jeho rodičov a priviezol som do Prahy dôkazy, že bol súčasťou odporu a skutočne ide o Timura Borčašviliho. Medializácia pomohla tomu, že ho nevydali do Ruska, kde by mu hrozilo mučenie alebo smrť. Naše orgány teraz rozhodujú o jeho novej žiadosti o azyl,“ objasňuje Štětina.

Humanitárny azyl by mohlo udeliť aj Slovensko – Ibragimovi a Čentievovi. Nevieme preukázať, či ide o teroristov (ako tvrdí Rusko), bezpečne však vieme, čo im v Rusku hrozí. Dlhoročná slovenská prax im však veľa nádejí nedáva. Na prstoch jednej ruky možno spočítať Čečencov, ktorým udelilo Slovensko azyl alebo doplnkovú ochranu. Závažné indície nasvedčujú, že ide o výmenný obchod, ktorý s nimi uzatvára SIS – získate azyl, ak budete s nami spolupracovať a donášať na svojich súkmeňovcov. Podobnú prax vydierania uplatňujú aj u susedov. „Žiadateľov o azyl oslovovujú dôstojníci českej informačnej služby. Takých prípadov bolo niekoľko, osobne poznám Čečencov, ktorých na to nútili. Bezpečne viem, že BIS spolupracuje s azylovým oddelením ministerstva vnútra, ktoré si fakticky objednáva posudky na žiadateľov,“ uzatvára Štětina.
Určite mnohí Čečenci páchali zločiny a mali by byť spravodlivo potrestaní. Prvotná príčina je však inde – v koloniálnej vojne pod Kaukazom, ako o nej hovorila zavraždená novinárka Anna Politkovská. Zistenie, že naša „bratská krajina“ (Rusko) a jej chránenec (Kadyrov) páchajú a kryjú ťažké zločiny, je skľučujúce. Ak im vydávame ľudí, stávame sa spolupáchateľmi.

http://www.helpaman.org/cz/category/nase-tema/slovensko/